Sunshine

Samozrejme, číslovka dva v názve lode je rovnako dôležitá, ako napätie a stúpajúca bezmocnosť celej posádky zoči-voči nemilosrdnosti šíreho vesmíru. Na vedu a logiku tu ohľad braný nie je, čo prekvapivo vôbec neruší – v konečnom dôsledku sa všetky filmy Dannyho Boyla vyznačujú dôrazom na postavy a motiváciu ich konania v extrémnych situáciách. Dej ustupuje často do pozadia a hlavnú úlohu zastáva charakterová štúdia v efektom balení. V Sunshine tomu nie je inak, ba je rola efektov zintenzívnená. Nielenže ma už dávno neprekvapila kvalita trikov vo filme, ale hlavne ich vynikajúce zasadenie do reálnych záberov, ako aj využívanie v rámci deja, sú ukážkové.

Postavy, aj keď sú čiastočne typicky klišeovité – charizmatický kapitán (Hiroyuki Sanada), utiahnutý vedec (Cillian Murphy), nadupaný pilot (Chris Evans) – sú dostatočne reálne a hlavne konajú relatívne inteligentne nato, aby dej prenášali aj cez logicky pokrivkávajúce pasáže. Herecký „ensamble“ odvádza slušný štandard s výnimkou Murphyho, na ktorom – podľa plagátov a ukážok – film stojí. Ak má byť hlavná postava (je minimálne rozprávačom príbehu), tak je jeho výkon podpriemerný a neoslňuje ani nepríjemným strachom z Red Eye ani vyváženým výkonom z O 28 dní. Jeho Richard Capa sa po väčšinu filmu necháva unášať udalosťami a pôsobí neprirodzene flegmatickým dojmom.

Čo som spočiatku označil za najzaujímavejší element Sunshine – jeho inovatívna, hybridná žánrová forma – mu paradoxne bráni v štarte do stratosféry uznávaných sci-fi filmov. Aj keď každá časť funguje vynikajúco sama o sebe – ako prvá, „realistická“ sci-fi, tak aj druhá, hororová – spolu im to však akosi nechce ladiť. Zmena uprostred filmu pôsobí rázne a umelo a veľmi nešikovne ničí dosiaľ budovanú, dusnú atmosféru. Navyše zaujímavo vyriešený, cukríkový koniec (niečo v štýle Misie Na Mars, avšak bez dopadu na dej) spôsobuje konečný, značne rozpačitý dojem. Film je nepochybne kvalitný a vynikajúco spracovaný, ale na sci-fi Olymp má predsa len ešte ďaleko.

Osobne si myslím, že vďaka prevládajúcej tendencii diváckeho preferovania úniku z reality (vo forme fantasy a jej terajšieho boomu), je reinvencia sci-fi žánru viac ako na mieste. Boylova cesta hybridizácie s inými žánrami sa javí ako veľmi sľubná, aj keď jej pôrodné bolesti sú v Sunshine jasne badateľné práve v druhej polovičke. Tam, kde by čistokrvné sci-fi podobnej kvality, akú vykazuje prvá časť filmu, získalo aj o dva body vyššie hodnotenie, sa snímka doslova potkýna o vlastné nohy. Fantastické efekty, priemerné herecké výkony a zaujímavá, aj keď miestami nepodarená žánrová forma, to je Sunshine v kocke. Jednoznačné odporúčanie pre fanúšikov predošlých Boylových filmov je namieste, rovnako ako konštatovanie, že milovníci sci-fi na to pôjdu tak-či-tak, keďže kiná nič iné, v ich žánri, už dávno neponúkli ...