10

Filmová recenzia

Predstavitelia slovenských filmových inštitúcií takmer na každej tlačovej besede novinárov presviedčajú, že slovenská kinematografia nevymrela. A z roka na rok ponúkajú ako príklady filmy, ktoré zaznamenávajú úspechy aj v zahraničí. Ak teraz neveriacky krútite hlavami, niet sa čo čudovať. Hraných filmov totiž skutočne vzniká málo ako šafranu, avšak slovenský dokument sa vzmáha. Máme tu viacero mladých tvorcov, ktorých diela sú určite pozoruhodné. Bezpochyby k nim patrí aj Peter Kerekes, Košičan maďarskej národnosti, ktorý však o sebe tvrdí, že nie je ani Slovákom ani Maďarom. Je jednoducho Košičanom, pretože východoslovenská metropola je podľa neho svetom samým o sebe. Štátom v štáte. Sympatickým mestom pre jeho multikultúrnosť, dvojjazyčnosť... Čosi, čo kedysi mala i Bratislava, ale na jej škodu to odvial historický vietor.

Toto malé entré približujúce ducha Košíc a myslenie autora sa mi zdá dôležité pre priblíženie jeho filmu 66 sezón. Ide totiž o pozoruhodný celovečerný dokument, ktorý je práve o dejinách, duchu mesta, ale aj o osudoch tamojších ľudí. To všetko však majstrovsky spojené s históriou Slovenska, Európy, ba i sveta zároveň.

Dokumentárne filmy vznikajú na Slovensku azda aj preto, že ich výroba je oveľa lacnejšia, ako pri hraných snímkach. Nie sú síce až tak divácky atraktívne, zato však majú často oveľa väčšiu hodnotu. Snímka 66 sezón nás zavedie na mestskú plaváreň v Košiciach a už názov filmu napovedá, že nám priblíži 66 rokov jej fungovania. Postavili ju v roku 1936 a počas tohto obdobia história priniesla množstvo dejinných zvratov. Dotkli sa i priamo plavárne a samozrejme najmä osudov nespočetného množstva ľudí, ktorí ju radi navštevovali. Peter Kerekes zvolil netradičné spracovanie témy. 66 sezón nie je iba dokumentom, je to čosi ako koláž. Máme tu tradičné dokumentárne postupy, výpovede pamätníkov, staré dobové filmy z archívov a inscenovanú rekonštrukciu niekdajších udalostí.

Spočiatku sa zdá, že snímka bude prioritne o starej plavárni cez spomienky troch babičiek a z archívnych materiálov. Avšak dejové odbočky náznakom pripomínajú udalosti, ktoré počas vyše 60 rokov zasiahli Košice, Slovensko, Európu... Druhá svetová vojna, Slovenský štát, holokaust, potom nástup komunizmu, časy budovania šťastných zajtrajškov, "nežnú revolúciu" i obdobie demokracie. Práve stará plaváreň, jej vlastné dejiny, rôznorodí návštevníci sú zosobnením toho všetkého.

Zo spomienok nám občas behajú zimomriavky po chrbte. Niekedy je nám smutno z tragických osudov. Možno z premárnených šancí. Jednoducho snímka ponúka priestor na zamyslenie. Napríklad i nad pominuteľnosťou chvíle, nad krátkosťou ľudského života a nad jeho - možno i - zanedbateľnosťou v kontexte dejín. Stará plaváreň je miestom, ktoré Kerekes použil na svoju výpoveď o svete, o ľuďoch, o vlastnom vnímaní života. O zmenách, ktoré prichádzajú s novými generáciami, o tom, čo vo vzťahoch ostáva stále rovnaké.

Treba však dodať, že napriek zložitej téme a tragickým momentom, snímka 66 sezón nie je pochmúrna, iba smutná. Naopak, vtipné sa strieda s tragickým. Rozprávanie pamätníkov je aj veselé, v kontraste s veľkými dejinami sú niektoré - na prvý pohľad až banálne spomienky na plaváreň - milým oživením filmu. A tak ako sú Košice dvojjazyčné, aj v snímke 66 sezón popri slovenčine celkom prirodzene počuť maďarčinu. Samotný režisér Peter Kerekes nie je iba zaznamenávateľom toho všetkého, tvorcom filmu, ale dokonca jeho aktérom. Neskrýva sa v zákulisí kamery, pri viacerých príležitostiach sa stáva aktívnym činiteľom scénok.

Štylizovaný dokument 66 sezón má vraj podtitul - o plavárni, kde sa chodili kúpať dejiny. Myslím, že výstižnejšie sa to o jeho obsahu i zameraní, do jednej vety, ani nedalo zhrnúť. Film Petra Kerekesa určite stojí za povšimnutie. A nielen preto, aby sme sa presvedčili, že slovenská kinematografia skutočne ešte nie je úplne mŕtva.

66 sezón (Slovensko, 2003, 80 min.)
Réžia: Peter Kerekes. Scenár: Peter Kerekes. Kamera: Martin Kollár. Hudba: Marek Piaček