ŠKOLA BEZ STIEN

Celovečerný debutant – taliansky režisér a scenárista Stefano Di Pietro, sa doteraz zviditeľnil najmä štvoricou „kraťasov“: sci-fi titulom Accepted (2020), na festivale v Haagu oceneným, aktuálnej snímke tematicky príbuzným dokumentom Books not Bombs (2022), ďalej experimentálnym Dies (2022) a futbalovými Children of the Field (2024) z Argentíny. Jeho dokumentárnu Školu bez stien možno označiť za jeho doteraz najrozsiahlejší a spoločensky najdôležitejší projekt.

Situácia na susednej Ukrajine má od februára 2022, kedy Rusko spustilo svoju inváziu, plnú pozornosť celého sveta. Väčšina spravodajstva opisuje vojenské boje a ťaženia, sústreďuje sa na humanitárnu krízu či medzinárodné vzťahy a dohody. Málo sa však upevňuje povedomie o ideológii, ktorá stojí za touto agresiou a o dôležitosti vzdelávania v tomto konflikte. Škola bez stien sa tematicky zaoberá súčasným stavom školského systému a historickými reformami, ktoré sa prijímajú vo vojnových časoch.

Dokumentárnu štruktúru tvorí zmes „hovoriacich hláv“, archívnych záberov a fotografií a súčasných autentických záberov z bombardovaných území. Pred kameru sa dostávajú matky bez strechy nad hlavou, učiteľky a učitelia, riaditeľky a riaditelia zbombardovaných škôl, odborníci (historici, akademici), zahraniční novinári, zástupcovia relevantných medzinárodných inštitúcií a neziskových organizácií či samotný ukrajinský minister školstva a vedy.

Scenár pracuje so základnou tézou, a síce, že dejinné vzdelávanie môže fungovať ako zbraň. Inými slovami, kto kontroluje minulosť, riadi budúcnosť. Vraví sa, že ak vám chcú zobrať slobodu, pripravia vás ako spoločnosť najskôr o kultúru. Často sa však zabúda na hybridnú informačnú vojnu voči vzdelávaniu a dejinám na školách a v tomto konkrétnom prípade na cielené ničenie ukrajinských vzdelávacích inštitúcií.

Ďalšou čiastočnou témou je jednotná (monopolná) ruská učebnica dejepisu, ktorá bez okolkov pracuje s pojmami ako „Špeciálna vojenská operácia“ a „Ukrajinský neo-nacizmus“, ktoré majú predovšetkým v očiach „domácich“, ruských žiakov obhájiť súčasnú ruskú agresiu.

Aktéri zároveň vyargumentovane poukazujú na to, že súčasný vyeskalovaný stav sa len odvíja od staršieho, historického vzorca. Rusifikácia ukrajinského obyvateľstva nie je zďaleka len záležitosťou Putina, ale má korene ešte v období cárskeho imperializmu. Ten novodobý proces prerábania Ukrajincov na Rusov začal ako „pilotný projekt“ ešte v roku 2014 okupáciou Krymu so zameraním sa na školský systém a deti, ktoré možno najľahšie ovplyvniť a ideologicky prevychovať na svoj vzor.

Detailné zábery zničených školských budov sú metaforou krehkosti vzdelávacieho systému, ktorý možno zneužiť a použiť ako základný kameň propagandy. Rovnako symbolicky možno vnímať kontrast medzi nevinnosťou opustenej detskej hračky a doslúženým zhrdzaveným tankom. Aj napriek stále pretrvávajúcej vojne a hroziacim útokom cítiť odhodlanie a nádej v rekonštrukciách, ktorými školské zariadenia prechádzajú.

Škola bez stien neprekvapivo potláča umelecké ambície v prospech rozumne vyskladanej faktografie v snahe o komplexný pohľad na to, ako je v čase vojny vzdelávanie tých najmladších a najzraniteľnejších využívané ako nástroj propagandy. Skrz načrtnuté mikropríbehy zároveň hovorí o zocelenej odvahe, neúnavnej húževnatosti a prirodzenej túžbe po slobode a krajších zajtrajškoch.

Stefano Di Pietro svojím dokumentom v neposlednom rade tlmočí, že vojna sa nevedie len hlučnými zbraňami, ale aj (písaným) slovom, tendenčnou interpretáciou dejín a atakom na identitu národa. Parafrázujúc ukrajinského ministra školstva, vzdelávanie je jediným liekom na dezinformácie, manipuláciu a vojnovú hrozbu.

War on Education (Holandsko, 2024, 52 min.)
Réžia: Stefano Di Pietro. Scenár: Stefano Di Pietro. Hudba: Matteo Ruysperto.