9.0

Filmová recenzia

Zisk Oscara je pre každý film dobrou reklamou a zákonite prináša do kín nový prílev divákov. Uvidíme, či sa u nás Invázia barbarov dočká takej návštevnosti ako konkurenčné Želary. Rozhodne si to zaslúži.

Rémy umiera. Leží v preplnenej nemocnici so svojimi bolesťami a navštevovať ho chodí iba manželka Louise, s ktorou už roky nežije. Keď sa však koniec očividne blíži, zavolá Louise do Londýna synovi Sébastianovi a ten príde aj so snúbenicou, hoci si s otcom vlastne nemá čo povedať. Sébastian nemá v povahe nečinnosť, a tak začne organizovať všetky možné opatrenia, aby otcovi uľahčil údel. Následky sú v mnohom nečakané...

Aj napriek smutnej téme sa dá Invázia barbarov označiť za rozprávku, či skôr utópiu. Spôsob, akým Rémy nakoniec skoná, je totiž dokonalý. Kto by nechcel zomrieť uprostred krásnej prírody medzi ľuďmi, ktorých má rad, keď im povedal všetko, čo povedať treba? Určite by bolo lepšie nezomrieť vôbec, ale keď sa už raz "musí", málokto má v reálnom živote také šťastie ako tento priemerný, ničím výnimočný učiteľ. Kopa ľudí nikdy nedostane šancu poriadne sa rozlúčiť, a z tých ostatných sa mnohí rozlúčiť nedokážu.

A práve detailné a reálne zobrazenie lúčenia sa hlavného hrdinu s rodinou a priateľmi odlišuje Inváziu barbarov od sentimentálnych "dojákov" v štýle Hallmarku. Postavy prekonávajú vzájomnú odcudzenosť s očividným sebazaprením a ozajstné uvoľnenie nastáva až vtedy, keď sa všetky relevantné osoby - rodina, kolegovia, milenky - spoznajú navzájom a odhalia stránky Rémyho života, ktoré im boli skryté. Idylický koniec potom vyznieva akosi "zaslúžene", pretože je výsledkom úsilia všetkých.

Zvláštnym a podľa mňa obdivuhodným prvkom je to, že film sa otvorene štylizuje ako výpoveď Rémyho generácie - teda päťdesiatnikov až šesťdesiatnikov, ktorí ešte nie sú odkázaní na iných, ale dostávajú od života čoraz častejšie signály, že dlhodobé plány sa už neoplatia. Ako vraví hlavný hrdina: "Začal som robiť veci naposledy. Kúpil som posledné auto, posledný dom... "

Navyše sa snímke podarilo výborne navodiť atmosféru, aká vládne v spoločnosti pravých intelektuálov - nie snobských pseudomudrcov, ale rozhľadených ľudí, ktorí vyrastali s veľkými ideálmi a na vlastnej koži cítili, ako ich okresáva šedá realita (ako hordy barbarov skôr či neskôr rozvrátia každé impérium). Neopísateľná zmes melanchólie a radosti z myslenia je jednoznačne vyhradená Rémyho rovesníkom - syn Sébastian, dcéra Sylvaine aj mladá narkomanka Nathalie, ktorá starému pánovi zháňa heroín proti bolesti, sa s úctou držia bokom vo vlastnom pragmatickom svete.

Pod úspech Invázie barbarov sa výrazne podpísala aj práca hercov, ktorá je kvalitná a vzácne vyrovnaná, pričom pomerne veľký priestor dostáva viacero vedľajších postáv. Hlavný vzťah otec-syn nesú na pleciach Rémy Girard (Rémy) a Stéphane Rousseau (Sébastian), z ostatných zažiarila Marie-Josée Croze v úlohe Nathalie (veľmi vydarené obsadenie). Ďalšie ženské predstaviteľky (Isabelle Blais ako Sylvaine a Dorothée Berryman ako Louise) sa tiež zaskveli v niekoľkých náročných scénach. Treba dodať, že v našich končinách málo známe tváre kanadských hercov sú príjemným osviežením po notoricky "okukaných" hollywoodskych megasuperhviezdach.

Ak sledujete filmy, ktoré dostávajú nominácie na Oscara za najlepší cudzojazyčný film, možno občas intuitívne cítite snahu tvorcov zapáčiť sa členom Akadémie. Podobný dojem sa dá získať aj z tejto snímky - jej optimistický nádych je trošku vypočítavý. Celková kvalita filmu sa však nedá poprieť. Je to presvedčivý a zaujímavý pohľad na tému, ktorá sa týka každého z nás. Mnohým ľuďom by sa ho zišlo vidieť - najmä v našej kultúre, kde sme schopní sedieť pri posteli umierajúceho a tváriť sa, že o dva týždne bude zdravý. Nebojte sa zájsť si do kina a nebojte sa poslať aj svojich rodičov :-)

Les invasions barbares (Can/Fr, 2003, 99 min.)
Réžia: Denys Arcand. Scenár: Denys Arcand. Kamera: Guy Dufaux. Hudba: Pierre Aviat. Hrajú: Rémy Girard, Stéphane Rousseau, Dorothée Berryman, Marie-Josée Croze, Marina Hands, Johanne Marie Tremblay, Pierre Curzi, Yves Jacques