LICORICE PIZZA

Paul Thomas Anderson je spolu s Davidom Fincherom, Wesom Andersonom a Christopherom Nolanom jednoznačne jedným z najzaujímavejších amerických tvorcov svojej generácie a súčasnosti zároveň. Každý ďalší jeho titul je cinefilským očakávaním. Ako hodnotíme jeho romanticko-komediálnu novotu, ktorá vznikla nenápadne počas covidu a vyslúžila si 3 nominácie na Oscara v „kráľovských“ kategóriách: najlepší film, réžia a scenár? Zopakoval pecku rangu Magnólia (1999) a Čierna krv (2007), alebo ide skôr o oddychovku z lokácií, kde vyrastal?

Slnečné San Fernando Valley, 1973. Ľúbivé kalifornské prostredie na okraji Los Angeles dobre známe z režisérových predošlých titulov (Hriešne noci, 1997; Magnólia; Opití láskou, 2002). Zoznámili sa na školskom fotení. On – Gary Valentine, má 15 a je to také suverénne truľo, detská filmová hviezda. Ona – Alana Kane, má o 10 viac, má uhrančivú tváričku, je takisto suverénna, no podstatne v živote stratenejšia než jej mladší dobyvateľ. Poznáte to: slovo dá slovo, jednu večeru, nejaký ten drink a kamarátstvo s nespočetnými nádejami je na svete!

Andersonov scenár (ocenený medzitým britskou BAFTOU) nás hádže na rozkolísanú vodnú posteľ (vynašli ju inak začiatkom 70tych rokov v San Franciscu) a predostiera nám netradičnú romancu. Protagonisti sa oťukávajú: raz zbližujú, inokedy vzďaľujú. Pribiehajú a odbiehajú. Chvíľku sa spolu dokážu vášnivo nadchnúť pre nový „biznis plán“, potom sa ich cesty rozdeľujú, aby sa následne znova spojili. Kým napríklad Gary vymieňa vodné postele za pinballovú herňu, Alana je zrazu účastná v politickom tíme pre volebnú kampaň.

City sú tu krehké a nálady premenlivé. Ako v živote, a to nie len v tomto veku, keď sú vzťahy často nevzťahmi. A tomu je prispôsobené aj tempo a radenie scén. Veci sa dejú tu a teraz, zrazu. A hodnú chvíľku sa naopak nedeje nič zásadné. Kalifornský filmár však stále vie prekvapiť: ako režisér podmanivo zachytí aj banálnu scénu a ako scenárista spomína na dobu svojho raného detstva (končiaca éra hippies, nástup kapitalizmu, ropná kríza) nečakanými a neraz zábavnými scénami. Navyše, čo je pridanou hodnotou, aj klišé výbavu (behanie z radosti či zo smútku) dokáže využiť nečakane a funkčne.

V ústredných úlohách sa predstavujú jemu blízki ľudia a debutanti: 30-ročná Alana Haim, členka rodinnej kapely HAIM (pre ktorú nakrútil nejeden klip), a 19-ročný Cooper Hoffman, syn zosnulého zbožňovaného herca Philipa Seymoura Hoffmana, ktorý účinkoval až v piatich režisérových snímkach. Vaše sympatie si získajú rýchlo a ich „kamaláska“ je uveriteľná.

Cameo role si tu strihla – podobne ako v prípade hippie-noiru Skrytá vada (2014) – celá plejáda zvučných mien: Sean Penn, Tom Waits, John C. Reilly, Benny Safdie a Bradley Cooper. Najviac zarezonuje práve posledný menovaný, ktorý predvádza maniakálnu exhibíciu (mimochodom, hrať u Andersona bol jeho sen). Je nutné podčiarknuť, že všetky tieto figúrky majú striktne epizódny charakter. Za symbolickú zmienku tiež stojí otec Lea DiCapria – George, pre ktorého šlo v úlohe predajcu vodných postelí o hereckú premiéru.

Paulovi Thomasovi Andersonovi záleží v impresionistickom duchu viac na pocite a atmosfére než na samotnom príbehu. Naračná štruktúra je veľmi rozvoľnená a ťažko hľadať dejovú niť spájajúcu jednotlivé sekvencie. Ak sa od tohto prístupu a faktu odosobníte a necháte sa unášať tou ktorou scénou, podobne ako hlavní hrdinovia životom tu a teraz v prítomnosti, užijete si túto sedemdesiatkovú dobovku o dospievaní a motýľoch v bruchu markantnejšie.

Nadčasových dobových „pocitových“ kúskov pritom nie je veľa: 60tky majú kultové Americké graffiti (1973), 70tky Omámených a zmätených (1993), 80tky ich pokračovanie Everybody Wants Some!! (2016) a 90tky napríklad nedávne Deväťdesiate (2018).

Andersonov dvorný skladateľ Jonny Greenwood (znepokojivé témy z Čiernej krvi či Majstra) tento raz veľa práce nemal. Na druhej strane, 70´s soundtrack je skutočne luxusný. Odznejú neopočúvané vecičky od interpretov ako Nina Simone, The Doors, David Bowie, Chico Hamilton, Sonny & Cher či Paul McCartney & Wings. Príjemne dotvárajú atmosféru bezstarostnosti a nestrhávajú na seba prílišnú pozornosť. Názov snímky navyše odkazuje na slangový výraz pre vinylové platne.

Autorský tvorca pridal po Niti z prízrakov (2017) aj tento raz kameramanskú činnosť a spolu s Michaelom Baumanom tak nasnímal do zbierky svoj srdcový príspevok. Opäť však – aj navzdory diváckej téme – robí krok od bežného diváka a vytvára film akoby sám pre seba, vzdáva poctu svojim miestam, mestu a dobe. Badať tu v tomto smere paralelu s Tarantinovým vyznaním vo Vtedy v Hollywoode (2019).

Deviaty počin Paula Thomasa Andersona predstavuje po Opitých láskou ďalšiu netradičnú romancu, tento raz ozvláštnenú o aspekt dospievania, prvej lásky a 70tkovú atmosféru. Licorice Pizza pripomenie americkú indie scénu z Austinu a najviac asi kúsky samotného Richarda Linklatera (Omámení a zmätení, Chlapčenstvo). Nedá sa však zbaviť pocitu, že si ju Anderson ukuchtil primárne pre seba a svoju komunitu.

Najviac ju tak ocenia režisérovi skalní a priaznivci nezávislého „feel good“ filmu, ktorí sú zvyknutí nemať žiadne očakávania, príp. nemajú problém, ak dostanú niečo iné, než (podľa traileru) čakali. V rámci jeho filmografie sa najviac blíži k Hriešnym nociam a Skrytej vade v zmysle, že nie je signifikantný príbeh, ani postavy, ale v hlavnej úlohe sa o slovo hlási atmosféra doby a pocity, ktoré na vás (možno) preskočia.

Licorice Pizza (USA, 2021, 133 min.)
Réžia: Paul Thomas Anderson. Scenár: Paul Thomas Anderson. Kamera: Paul Thomas Anderson a Michael Bauman. Hudba: Jonny Greenwood. Hrajú: Alana Haim, Cooper Hoffman, Sean Penn, Bradley Cooper, Benny Safdie, Skyler Gisondo, John C. Reilly, Mary Elizabeth Ellis, Zoe McLane, Emma Dumont, Anthony Molinari, Sasha Spielberg, John Michal Higgins, UYS, Tom Waits, George DiCaprio ...