ČIARY

Každé mesto má svoju poetiku aj dušu. Architektonickú, ľudskú aj metaforickú. Už v minulosti sa mnoho filmárov pokúsilo preniesť toto "neuchopiteľné vnútro miest" na strieborné plátno. A to v dokumentárnej alebo hranej forme. Spomeňme si na Muža s kinoaparátom alebo Berlín-Symfóniu mesta. Celovečerný debut dokumentaristky Barbory Sliepkovej sa podobne snaží pozrieť na Bratislavu.

Hlavné mesto, preplnená metropola, pracovné útočisko, ale aj nenávidený centralistický priestor. Každý má k nášmu najväčšiemu mestu vlastný vzťah a vidí ho vlastnými očami. No ak očakávate priamočiary príbehový non fiction, ste trochu vedľa.

Čiary sú umeleckým filmom. Sú poeticky čiernobiele, pomalé a postavené na metaforách, symboloch, čiarach života. Ale rovnako aj veľmi osobné. Sliepková sa do toho nebojí ísť filmársky precízne a priniesť osobnú a osobitú výpoveď. Pomocou niekoľkých obyvateľov, no najmä okom kamery. Divák hľadajúci v kine popcornovú zábavu si na svoje príliš nepríde, no milovníci klubovej scény, by mali zbystriť pozornosť, pretože sa zrodil počin s potenciálom zasiahnuť vizuálne a zvukové vnemy rovnako, ako intelekt.

Najväčšou devízou je práca s obrazom a zvukom. Ulice, budovy, priestory pôsobia dostatočne esteticky. Masa línií vyvára myšlienkové podhubie o živote aj existencii bytia. Hudba Jonatána Pastirčáka dopĺňa špecifickú atmosféru obrazu a na diváka sa s úspechom prináša pocit, že v panelákoch alebo domoch sa odohráva veľa ľudských príbehov. Akurát sú nám utajené...

Tie, ktoré vo filme vidíme ponúkajú skôr fragmenty zo životov. Momenty, ktoré pre ich protagonistov možno sú a možno nie sú dôležité do budúcnosti. Kandidát na starostu, realiťák, osamotení ľudia, umelci. Tí všetci existujú v mravenisku ľudí a vytvárajú kolorit mesta.

Veľmi dôležitou súčasťou projektu je aj vizuálne zachovanie priestoru. Bratislava sa mení. Čím ďalej rýchlejšie. A Čiary budú za pár rokov krásnou pripomienkou toho ako vyzerala v čase vzniku. Iste, každé väčšie mesto má zachytené svoj vzhľad v reklamných videách. Sliepková však vytvorila zaujímavé dielo aj s pridanou hodnotou, ktorá bude rokmi rásť.

S ohľadom na to sa dá vytknúť absencia mnohých ikonických priestorov alebo menej známych lokalít. Podobne ako nie úplne najdefinujúcejší výber respondentov. Formálna stránka mohla byť jednoznačne experimentálnejšia a hudba kreatívnejšie pracovať s názvom. Ale ako som spomínal, tak Čiary sú art-house filmom. Filmom svojej autorky, ktorá to tak cítila a môže sa vykašľať na univerzálne uchopenie vecí. Možno aj preto je toto dielo tak vydarené a vie sa vtrieť pod kožu.

Dokumentárne moderne štylizované Čiary sú ďalším kvalitným titulom na poli domácej dokumentárnej scény. Možno nie sú tak strhujúce ako Láska pod kapotou, divácke ako Na značky! alebo kreatívne ako Biela na bielej. Práve táto diverzita ale ukazuje ako je tento druh kinematografie flexibilný a je potešujúce, že ho vieme aj v našich končinách kvalitne ohýbať.

Vzniklo tak prínosné dielo, ktorého význam bude rásť a časom sa jeho vyznenie bude meniť. Alebo aj nie. Neviem, čo prinesie "dokumentárna" budúcnosť. No ak sa u nás budú tvoriť podobne vydarené projekty, tak sa o ňu vôbec nebojím.

P.S. Pokiaľ ste milovník klubovej kinematografie, pripočítajte si bod. Pokiaľ bratislavský intelektuál či intelektuálka s obdivom ku konceptuálnej fotografii, pokojne aj dva.

Čiary (Slovensko, 2021, 80 min.)
Réžia: Barbora Sliepková. Dramaturgia: Ingrid Mayerová, Ondrej Starinský. Kamera: Michal Fulier, Maxim Kľujev, Barbora Sliepková. Strih: Máté Csuport. Zvuk: Michal Horváth. Hudba: Jonatán Pastirčák. Producentka: Barbara Janišová Feglová / HITCHHIKER Cinema