MUCHA V KUFRI

Flatbeatový generál Quentin Dupieux nepotrebuje špeciálne predstavenie. Jeho filmografia sa pomaly, ale isto (miestami však na škodu veci) rozrastá a začína byť dominantnejšia než jeho hudobná tvorba pod pseudonymom Mr. Oizo. Vo filmoch si po obsahovej stránke ide poriadne šialené inferno a v podstate len Realita (2014) je divácky prijateľnejší film. Najnovší počin je zaujímavý a príznačný už len samotným názvom.

Manu a Jean-Gab sú prostoduché existencie a pre spoločnosť znamenajú skôr nešťastnú hrozbu, než užitočných bláznov. Zarábať si na denný chlieb klasickým spôsobom je pre nich otrava a tak o vymýšľanie skratiek nemajú núdzu. Jednoduchá misia so zavezením kufríka z bodu A do bodu B im má vyniesť fialový euro-papierik. Z kufra auta, ktoré Manu ukradol sa však stále čosi ozýva a po krátkom zastavení zistia, že úložný priestor okupuje mucha.

Nie však taká obyčajná, otravná a s pilotným preukazom, ale z váhovej kategórie stredne veľkých psov. Áno, Mucha v kufri veľká ako susedov pouličný značkovač stromov. Šibalská dvojica s kombinovaným IQ použitého hriankovača príde na geniálny nápad - „muchu si skrotíme a bude pre nás kradnúť jedlo, poprípade spraví aj nejakú banku“. A tak sa začína bizarný príbeh plný šialených nápadov a nevyspytateľných dejových odbočiek.

Obsahová rovina krásne ukazuje, že s Dupieuxom je to ako na hojdačke. V podstate sa ani nemôžeme baviť o hlbšom obsahu, pretože znova cítiť totálne prázdne rozprávanie tak typické pre jeho tvorbu, v ktorom postavy poletujú svojim podivným životom. Tento prvok režisér najviac rozvinul v katastrofe Fízli!, kde bol najnormálnejší Marilyn Manson 😊 V Muche v kufri našťastie mierne poľavuje v ťažkopádnosti postáv a ich konania, čím necháva voľný priebeh na sebarealizáciu základného stavebnému kameňa – obrovskej muche.

Absurdnosť konceptu začína už na jeho samotnom začiatku, ale nedostáva sa žiadnych odpovedí na skryté otázky typu „odkiaľ sa vzala v kufri?“, „čo tam dopekla robí?“ alebo taká tá základná „prečo je tak extrémne veľká?“. Nepodstatné. Dôležité je, že sa objavila a postavy majú s ňou smelé plány. Je to bizár nad všetky bizáry, ale v kontexte Dupieuxa nič nové, keďže absurdity, podivnosti a iné para-psychadelické javy sú v jeho filmoch bežnou praxou a defacto odlišovacím prvkom od inej, nazvime to „artovej“ kinematografie.

Ak sa však divák nechá strhnúť touto prapodivnou zmesou skeču, anti-vtipu a do dokonalosti dotiahnutého nonsensu, dokáže sa parádne baviť. Priam epizodické zážitky s muchou, ktorú v jednom bode pomenujú Dominika, sa časom poriadne stupňujú a znásobuje sa aj intenzita hlúpostí, problémov a nečakaných udalostí. A kto z toho vychádza ako najinteligentnejšia bytosť? Áno, Domča, na ktorej je mimochodom vidno veľmi solídnu prácu s vizuálnymi efektami. Zvláštnosť postáv znásobuje aj Adéle Exarchopoulos (Život Adéle) v úlohe postihnutej dievčiny, ale hereckým výkonom sa ako najväčšia hviezda filmu pohybuje na tenkom lade medzi trápnosťou a skečovou ladnosťou.

Za Muchou v kufri netreba hľadať niečo hlbšie, pretože to tam pravdepodobne ani nie je. Ak však divák aj niečo nájde, tak celkom určite skončí pri spochybňovaní vlastného mentálneho zdravia. Dôležitejšie je si užívať krátku road-movie jazdu (pod 80 minút) o dvoch kamarátoch (francúzsky variant na aspenských hrdinov Harryho & Lloyda), ktorým zmení životy gigantická mucha. Dupieux tentokrát pobavil na veľmi solídnej úrovni a jeho aktuálny level nezmyslu najviac pripomína Roberta - vraždiacu pneumatiku z jeho ranného filmu Rubber.

Mandibules (Francúzsko, 2020, 74 min.)
Réžia: Quentin Dupieux. Scenár: Quentin Dupieux. Hrajú: Adele Exarchopoulos, Grégoire Ludig, David Marsais, India Hair, Roméo Elvis, Coralie Russier, Bruno Lochet, Raphaël Quenard, Gaspard Augé ...