MAMACITA

Starnúca hlava rodiny, matriarchálna postava s persónou väčšou ako život sám – a v jej tieni početná rodina, služobníci a známi, ktorí sa po špičkách snažia vymaniť z jej dusivého zovretia. Mamacita, to je osobný portrét známej mexickej podnikateľky s krásou Marie del Carmen Torrescano, ako ho zachytil jej vlastný vnuk, režisér José Pablo Estrada Torrescano. Film niekdajšieho študenta pražskej FAMU teraz môžete vidieť aj vo vybraných slovenských kinách.

Mamacita je už možno na konci svojej životnej púte, nikam do úzadia sa však upratať zatiaľ rozhodne nechystá. Húževnatá žena sa z nechceného dieťaťa vypracovala na jednu z najúspešnejších mexických podnikateliek. Jej kozmetické salóny, odtučňovacie kúry a svojské poradenstvo ju dostali na spoločenské výslnie, obálky magazínov aj do televíznych štúdií. Aj napriek tomu, že sa o všetko v živote musela vlastnoručne pobiť (alebo možno práve preto?) dosiahla viac, než si mohla kedy priať. Tak prečo sa zdá, že sa jej vlastná rodina tak trochu bojí?

Mladý filmár, ktorý študoval v Európe, má k svojej „mamacite” (v preklade „mamičke”) tak trochu rozpoltený vzťah. V detstve bol „len” jedným z dvoch tuctov jej vnúčat, s ktorými sa síce pri každej spoločenskej príležitosti rada pochválila, no žiadny vrelý vzťah spolu nemali. José Pablo k nej vlastne pociťuje skôr akúsi krivdu: Keď prežíval najťažšie chvíle svojho života, bohatá babička tu pre neho nebola. Napriek tomu sa rozhodne splniť mamamcitine samoľúbe prianie, aby o nej nakrútil dokumentárny film.

„Film o mne je veľmi dôležitý, aby si videl, že žena, ktorá v detstve trpela tak ako ja, musí uspieť,” vysvetľuje mamacita svoje dôvody tónom, ktorý nepripúšťa odvrávanie. My však tušíme, že José Pablo má aj vlastnú agendu. Sebavedomá, vždy dokonale upravená deväťdesiatnička so silným osobným príbehom je už na prvý pohľad vďačným sústom pre každého dokumentaristu. Túžba pochopiť ženu, ktorá takým zásadným a neraz aj bezohľadným spôsobom formovala celú rodinu je pritom iste ďalšou z Torrescanových motivácií. Čo z toho však môže mať divák?

Intímne dokumentárne portréty z rodinného prostredia ich tvorcu sme už mali možnosť vidieť mnohokrát. Do určitej miery tento námet zrejme láka skoro každého filmára – je to asi podobné, ako keď výtvarník namaľuje portrét vlastnej matky či spisovateľ napíše aspoň čiastočne autobiografický román. No aby to malo nejaký význam a presah aj pre diváka, musí byť zvolený subjekt skutočne jedinečný a jeho umelecké uchopenie silné a nadčasové. V prípade Mamacity oboje funguje len čiastočne.

Maria del Carmen Torrescano je iste nevšedná žena, ktorá v živote preukázala veľký kus cieľavedomosti, talentu aj vnútornej sily. Na druhej strane, život v jej tieni (a inak sa zrejme pri nej ani žiť nedá) pôsobí z filmu celkom smutne a dusivo. Nie je ťažké vytušiť, že svoj despotický prístup k ľuďom vôkol seba po niekom sama podedila – a práve poodhaľovanie „tajomstiev” jej detstva a určitá katarzia, ktorú pritom pred kamerami prežíva, je aj hlavným motívom snímky.

Z diváckeho pohľadu sa však veľmi nezdá, že by mamacita skutočne sňala svoju masku a ukázala zo seba viac, než mala sama od začiatku v pláne. Filmár je, na druhej strane, až príliš úctivý a opatrný na to, aby ju v tomto smere niekam tlačil. Hoci teda tušíme, že máme pred sebou naozaj jedinečný príbeh, stále kĺžeme len po jeho starostlivo namejkapovanom povrchu.

Film je, v každom prípade, sympatickým a úprimným počinom, ktorý vo vedľajšom pláne hovorí najmä o dedičných krivdách a ich odpúšťaní. Hoci sami „mamacitu” nepoznáte, svojská dynamika v jej rodine je do veľkej miery prenosná a nadčasová, a tak pre vás film môže mať aj osobnejší prínos. S trochu premyslenejšou gradáciou, širším spoločenským kontextom či väčšou odvahou zájsť ešte o kus ďalej, hlbšie, by však potenciál snímky zasiahnuť diváka bol určite väčší.

Mamacita (Nemecko / Mexiko, 2018, 75 min.)
Réžia: José Pablo Estrada Torrescano. Scenár: José Pablo Estrada Torrescano. Kamera: Juan Sánchez Tamez. Strih: Mechthild Barth