SNEŽIŤ UŽ NIKDY NEBUDE

Poľská režisérka Małgorzata Szumowska sa minulý rok pripomenula výnimočnou snovou drámou Śniegu już nigdy nie będzie. Spolu so svojím verným spoluscenáristom, kameramanom a ex-manželom Michałom Englertom tentoraz opúšťajú komediálnejšiu rovinu (Tvár, 2018) a vrhajú atraktívny námet liečiteľstva na pozadí pripjaťskej katastrofy výbuchu černobyľskej elektrárne do elegantne atmosférickej pitvy boháčov.

Ukrajinský prisťahovalec Žeňa (Alec Utgoff / Stranger Things) ako masér navštevuje zbohatlícke príbytky jednej dokonalo upravenej štvrte na okraji mesta. Jeho liečivými rukami prechádza psychologicky šťavnaté spektrum rezidentov architektonicky uniformnej jednoty víl. Divák sa neubráni porovnávaniu s tiesnivým, no hororovo mysterióznejším, Viváriom (2019). V poľsko-nemeckej variácii predmestského života však hrozí oveľa vtieravejšie identifikovanie sa s vlastnou skúsenosťou, pretože sám pozná existenciu takýchto satelitných „elitárskych osád“ chránených súkromnou bezpečnostnou službou (poľská Ventana pri Varšave).

V popredí sprvu dominuje efekt zázračnosti vďaka rádioaktívnemu ožiareniu. Múdro však podlieha oveľa magnetizujúcejšiemu defilé domácností a ich majiteľov – akýchsi zbohatlíckych karikatúr. Ich rôznorodosť výborne charakterizujú identifikačné detaily (melódie zvončekov, vianočné vence na dverách, zariadenia interiérov, nastavenie vzťahových preferencií v rodine). Žeňovi všade stačí len rozložiť masérske ležadlo, započať masáž a nechať sa prestupovať príbehmi bez pozlátka potrebného kvôli spoločenskému statusu, bez nutnosti pretvárky a bez falošnej duševnej stability.

Szumowska si dáva záležať na výrečnosti symboliky rôznych štýlov mentálneho väzenia, kde každý obyvateľ vilovej štvrte dostáva zabrať v odhaľovaní jedinečnosti svojej osamelosti. Najvydieračsky pre divákove city pôsobí čudácky onkopacient (Lukasz Simlat) so zakríknutou ženou Wikou (Weronika Rosati). Svojou srdečnosťou si jeho sympatie získava bordelárska matka troch detí Maria (Maja Ostaszewska). Postaršia lakonická dáma (Astrid Nanowska) s mlčanlivým synom a jeho záľubou v chémii podobne ako švihnutá milovníčka buldogov (Katarzyna Figura) mu poskytujú v hĺbaní o najskrytejších túžbach v jednoznačnosti názorov a preferencií príjemný ventil.

Hoci filmové tempo kopíruje Žeňovu nevtieravú, no extrémne vnímavú, osobnosť, jeho postava výrazne preniká mysľou masírovaných ľudí, ktorých po čase reflektuje lokácia lesa s ich osirelým „ja“ rozhliadajúcim sa vo vlastnom pokojnom vnútre, toto tempo je pravidelne lámané snovými frakciami. Potrebných pre rozpoltenie sveta tam vonku za závorou chrániacou životný štandard a diametrálne odlišného pnutia duše, ktorá sa síce ocitá na slobode, no nevie si s ňou rady a, pravdepodobne, ju svojím stavom privádza do rozpakov.

Na pochôdzkach „dokonalými“ ulicami Žeňa stretáva len bezmenné tváre bez emócií. Až za dokonalo jednoliatymi oknami sa pri masáži dokážu pomenovať, prejaviť, explodovať. Hoci Małgorzata Szumowska odnáša diváka ďaleko preč od prvoplánového jadrového ožiarenia, predsa len Žeňovu dušu okupuje dosiaľ nespracovaná spomienka na matku. Opatrne nahliadame do Žeňovej hlavy, s pokorou sledujeme letmé okamihy vrúcneho vzťahu a pre komerčnejší presah sa trocha hrôzostrašného rádioaktívneho prachu predsa len dočká svojho efektu.

Celkovo si komorné, no sebavedomé, dielko vystačí s niekoľkými výsekmi vilových interiérov, paradoxné správanie v spore s vnútorným svetom zabezpečuje divákovi dostatočnú atraktivitu a, možno, aj priestor pre vlastnú sebareflexiu. Čiže pomer vnútornej znepokojivosti a vonkajšej atraktívnosti je to, čo Žeňa bez slova absorbuje. Ide o akúsi privátne dostupnú ponuku duchovného rozmeru a keďže sklamanie a psychická záťaž každého vilového väzňa dostatočne prahne po vyslobodení, masérske umenie vnímavého Žeňu je alegoricky vyhľadávaným artiklom.

Minuloročný súťažný film Śniegu już nigdy nie będzie z Medzinárodného filmového festivalu v Benátkach svojím hypnotizujúcim spracovaním určite stojí za zhliadnutie, diváka si podmaní výbornou kamerou a jemným klavírnym podmazom. Profesionálne zvládnuté postavy opatrne dávkujú svoje vnútorné rozpoloženie. Osviežujúce prvky v podobe tanečno-estrádnych vsuviek spoľahlivo podčiarkujú snovú výstavbu príbehu.

Určite nejde o snímku určenú senzáciechtivému publiku, ako môže napovedať čarovanie po rádioaktívnom ožiarení. Skôr pojednáva o zraniteľnosti, obavách a túžbe uveriť v akúkoľvek kúzelnú moc a kde prežívanie v blízkosti vybuchnutej jadrovej elektrárne vraj dokáže vybudovať v človeku zázračné schopnosti.

Myšlienkovú komplexnosť narúša predovšetkým v závere akcentované environmentálne posolstvo. Počas filmu sa poznámka na túto tému mihne len okrajovo z úst kakajúceho dievčatka, no vrcholná všeobjímajúca snehová prikrývka snímke zbytočne uberá na razancii.

Sniegu juz nigdy nie bedzie (Poľsko / Nemecko, 2020, 113 min.)
Réžia: Malgorzata Szumowska, Michal Englert. Scenár: Michal Englert, Malgorzata Szumowska. Hrajú: Alec Utgoff, Maja Ostaszewska, Agata Kulesza, Weronika Rosati, Katarzyna Figura, Lukasz Simlat, Andrzej Chyra, Krzysztof Czeczot, Wojciech Starostecki, Roman Gancarczyk, Maria Seweryn, Ewa Dalkowska, Wiktoria Gorodecka, Ewa Kolasinska ...