CODA

V aktuálnej streamovacej ponuke nájdeme aj nenápadnú drámu z Kanady so zvučnými menami. Coda je prvotinou kanadského scenáristu Claudea Lalondeho (napísal drámu 10½ uvádzanú na Febiofeste) a hovorí o slávnom klaviristovi, ktorý sa po rokoch vracia na javisko a zisťuje, že trpí priveľkou trémou. Seniorský virtuóz Henry Cole (Patrick Stewart) sa po týchto strastiach chystá do definitívneho dôchodku i všeobecného ústrania, no toto rozhodnutie oddiali stretnutie s hudobnou novinárkou Helen (Katie Holmes). Mladá žena je presvedčená, že Henrymu dokáže zdvihnúť sebavedomie a vrátiť ho späť do formy.

Patrick Stewart je aj vo veku 80 rokov v dobrej fyzickej kondícii. Srší z neho zároveň dôstojnosť a jeho výkon pôsobí umiernene a vyrovnane. Nestrháva na seba prílišnú pozornosť: miestami je sústredený, inokedy zasa správne uvoľnený. O takmer polovicu mladšia Katie Holmes mu však sekunduje veľmi slabo. Jej výkon je obmedzený na rozdávanie láskavých úsmevov a chápavého pritakávania, keď mu nekriticky načúva. Naopak, úlohy Henryho trpezlivého a chápavého manažéra sa obstojne zhostil Giancarlo Esposito (známy z Perníkového tatka).

Čo je problém, ustarostenému umelcovi skôr veríte, že starne a vyrovnáva sa so životom a nie, že je maestro sužovaný stresom, ako odohrá svoje najbližšie vystúpenie. S Holmes je to podobne, len horšie: príjemne sa ňu pozerá, o jej kritičke však vieme úplne minimum a nie je nositeľkou vlastností, aby sme jej verili, že je dôstojný partner do odbornej diskusie s klavírnou legendou. Inými slovami, herci nemajú veľmi čo hrať. Príbeh je chvíľku sériou vystúpení, potom hrejivých ľudských dialógov a neskôr zasa duševno-fyzickou rehabilitáciou. Z každé niečo, dokopy však poriadne nič.

 
Spomínané schematické typy scén neraz prepája akoby zachraňujúci Helenin sprievodný komentár, ktorý má od úprimnej výpovede ďaleko. Jej voice-over je veľmi na prvú: sterilný a plný fráz. V kombinácii s lyrickými zábermi prírody jej slovo často prvoplánovo odkazuje na nemeckých velikánov (Beethovena, Bacha, Schumanna) alebo už rovno z úvodu si pomáha s citáciou od Nietzscheho. Nástup týchto sekvencií – „oddychovej“ scenérie so životno-hudobnou múdrosťou – sa dá často predvídať. V podobnom pseudointelektuálnom duchu sa nesú aj rozhovory s jej virtuóznym vzorom.

Z technických aspektov sa musíme dotknúť dvoch zložiek. Hudbe prirodzene dominujú klavírne tóny, ktoré majú meditatívny charakter a žiadneho strhujúceho vystúpenia sa nedočkáme. Kamera zasa často pracuje so zábermi prírody z dronu, v interiéroch si pre zmenu nápadito pomáha s premyslenými odrazmi v okne, vo vode či dokonca na samotnom klavíri. Práve práca kamery je snáď jediný aspekt, ktorý snímku zachraňuje od jasného televízneho vzhľadu.

Coda nie je hereckým koncertom Patricka Stewarta, ani pohladením muzikantskej duše a ani dobrým debutom. Rovnako nie je štúdiou odvrátenej strany úspechu, životným rekapitulovaním na sklonku kariéry a života, ani oslavou priateľstva a hudby, ako sa tvári. Aj napriek tomu, že sa scenár veľmi snaží byť niečím viac, film ako celok neurazí, ale rozhodne nemá čo ponúknuť. Mohol to byť pritom dobrý film o starnutí...

Coda (Kanada, 2019, 96 min.)
Réžia: Claude Lalonde. Scenár: Louis Godbout. Kamera: Guy Dufaux. Hrajú: Patrick Stewart, Katie Holmes, Giancarlo Esposito, Drew Davis, Beat Marti, Catherine St-Laurent ...