BOZK PAVÚČEJ ŽENY

Režisér Bill Condon reinkarnoval staršiu väzenskú drámu z osemdesiatok s Williamom Hurtom Bozk pavúčej ženy a napasoval ju do modernejšieho outfitu 21. storočia. Melodráma tak primárne láka na „zrážku“ trileru a muzikálu. Na konci dňa ale ide o zvláštneho žánrového chameleóna, ktorému sa nedarí prepínať medzi melodrámou, romancou, politickým trilerom a limonádovým katalógom šlágrov zlatého Hollywoodu.

Trochu iný muzikál

Condonov „Bozk“ vychádza z dobového zasadenia do autoritárskej Argentíny a sleduje vzťah dvojice väzňov, homosexuála Luisa (Tonatiuh) a revolucionára Valentina (Diego Luna). Obaja tak skončia vo väzenskej cele z rozličných dôvodov (Luis pre „antispoločenské“ správanie a Valentino podkopávaním režimu), napokon si k sebe nájdu cestu, a to najmä vďaka Luisovmu spomínaniu na jeho obľúbený hollywoodsky romantický evergreen.

Práve fiktívny muzikál Bozk pavúčej ženy slúži ako určitý most prepájajúci nielen cukrovú muzikálovú realitu s väzenskou bezútešnosťou, ale aj vzťahovým lepidlom medzi dvojicou mužov. Valentino tak Luisom spočiatku pohŕda, no postupne sa medzi obomi väzňami sťahuje puto, a to na priateľskej, ale aj romantickej rovine. Práve film vo filme v podobe osudovej melodrámy, v ktorej vystupuje Luisova srdcová hviezda Ingrid Luna (Jenifer Lopez) slúži ako prvoplánová, no do istej miery (snaží sa) efektná metafora paralelného rozprávania dvoch tónovo rozličných dejov.

Bez atrakcií a obsahu

Kľúčovým Condonovho remaku je práve žánrový kontrast, v ktorom sladká hollywoodska muzikálová odrhovačka naráža do bezcitnej reality múrov väzenského komplexu a argentínskeho totalitného režimu. Samotná myšlienka je tak logická a v niektorých momentoch funguje. Paradoxne sa ale režisér žiadnej žánrovej linke nevenuje plnohodnotne a schizofrenicky odskakuje k romanci, dráme, trileru, vzťahovke a muzikálu.

Väzenská paralelná linka tak stojí, no najmä padá na vzťahu Luisa a Valentina, ktorý má byť stavebným kameňom snímky, no je skôr akýmsi pozlátkom a doplnkom k hudobným číslam. Režisér tak hodí do klaustrofobického priestoru cely dvojicu nepravdepodobných spojencov a magickým švihnutím filmového strihu a skratky z nich urobí nerozlučnú dvojku na život a na smrť.

Ani dráma, ani muzikál

Film tak pre svoju účelovosť a umelosť nefunguje po romantickej, dramatickej, ale ani muzikálovej linke. Napriek tomu, že „Jlo“ famózne spieva a tancuje aj po päťdesiatke, imaginárny hollywoodsky muzikál je len navoňaným „prílepkom“ a prázdnou trblietavou schránkou, ktorá nedokáže resuscitovať dejovo vyprázdnený pokus o netradičnú vzťahovku s presahom.

Najsmutnejšie na „Bozku“ tak je, že aj vizuálny ťahák snímky, teda muzikál, je absolútne nezaujímavou súčasťou filmu a pripomína akéhosi žánrového parazita, ktorý sa vo filme náhodne vyskytol. Muzikálové čísla sú nenápadité a napriek tomu, že majú v choreografii aj desiatky komparzistov, pôsobia prázdne, neinvenčne a produkčne lacno.

Film tak láka na žánrový „konflikt“ a hru s výrazom a atrakcie, no vo finále ide o akúsi naťahovanú žuvačku bez túžobného presahu. „Bozk“ ponúka obraz za obrazom a priehrštie replík a farieb, no ide len o falošný pocit sýtosti, ktorým snímka prekrýva svoju univerzálnu vyprázdnenosť.

Kiss of the Spider Woman (Mexiko/USA, 2025, 128 min.)
Réžia: Bill Condon. Scenár: Bill Condon, Terrence NcNally (divadelná hra). Hrajú: Diego Luna, Jennnifer Lopez, Tonatiuh a ďalší ...