Redakcia portálu Kinema.sk a jej pohľad na Dunu v krátkych vyjadreniach

Lukáš Slovák

Monumentálna opera a opora sci-fi žánru, konečne v zaslúženej adaptácii. Nepozerať doma, pretože Duna si vyslovene pýta kino a čím väčšie plátno, tým lepšie. Esencia predlohy (resp. jej prvej polovice) je vystihnutá, avšak treba byť vnímavý a nevenovať veľkú pozornosť kýbliku s pukancami.

Napriek komplikovanosti predlohy a menu režiséra, ktorý mohol poľahky utonúť v pieskovej fatamorgáne svojho vysneného projektu, ide o inteligentný blockbuster najvyššej ligy. Herecky precízne, vizuálne neopísateľné, obsahovo podmanivé. Ak ste neboli, choďte! Najlepšie aspoň dvakrát.

Erik Binder

Ako čitateľ predlohy a človek, ktorý sa na dvakrát pokúšal neúspešne zorientovať v Lynchovej verzii, som pri sledovaní Villeneuovej verzie nadobudol dojem autorskej snahy o čo najvernejšiu adaptáciu. Prvý diel tak pripomína skôr ilustrácie jednotlivých riadkov prvej časti knihy. Stále ale ide, najmä čo sa týka snahy o preniknutie do vnútra charakterov, o zjednodušujúci prepis. Dôležitý je predovšetkým Paul a ostatné postavy si svoje repliky z knihy do obrazov prenášajú iba minimálne.

Preniesol sa sem ale tzv. duch knihy, čo je zrejme najväčší klad celej snímky. Úžasná vizuálna stránka je samozrejmosťou. Bez druhej polovice ale ide stále o nekompletné a tak aj ťažšie hodnotiteľné dielo. Každopádne je večná škoda, že svoju "hippie" víziu nemal možnosť svojho času uskutočniť Jodorowsky a nová Duna predsa len tento  deficit absolútne nahradiť nedokáže.

Simona Sopiaková

Na dobré sa čaká a po opakovaných odkladoch sa nám Duna v poňatí Denisa Villeneuva odhaľuje vo svojej opojnej estetike ako majestátna kultová sci-fi kráľovná. Jej veľkoleposť a súčasne podmanivý minimalizmus vťahuje diváka do dlhého vizuálneho tranzu a s ľahkosťou ho unáša svetom mocenských bojov, v ktorých má ale vždy navrch úplne iný čarodej - príroda.

Či je Paul Atreides skutočne vyvoleným, prezrádzať nebudem. Isté však je, že Timothée Chalamet je súčasným vodcom mladej generácie hercov a je otázkou času, kedy sa mu v rukách, miesto korenia života, zjaví zlatá soška.

Kompaktný balíček úchvatnej kamery a zvuku, čistého herectva a obsahu, v ktorom je všetko potrebné a súčasne nič naviac, funguje tak neuveriteľne reálne, že jediné, čo vás miestami vyrušuje, je ten púštny piesok, ktorý sa vám dostal do očí.

Duna je artovým blockbustrom a snáď najviac si ju paradoxne vychutnajú kluboví diváci, ktorí do multiplexov zablúdia iba z času na čas. 155 minút pretieklo pomedzi prsty ako hrsť trblietavého melanžu a ja som stále nemala dosť. Jediná možná cesta k Dune vedie cez kino a tá najkrajšia sa volá IMAX, ideálne aj s opakovanou návštevou.

Peter Pavlík

Patrím k menšine, ktorej sa páči Lynchova Duna. Villenevue však kope úplne inú ligu. A nie iba po technickej stránke. Tá je absolútnou špičkou toho, čo sa dá v súčasnosti na poli vysokorozpočtových filmov dosiahnuť. Nemá vlastne ani nič cenu vypichovať, pretože každá jedna zložka vytvára úžasnú audiovizuálnu báseň, z ktorej necháte oči na plátne a uši na reprákoch. Jediným “problémom” je tak príbeh. Ten si k svojmu obrazu prispôsobilo už mnoho tvorcov a Duna tým pádom trochu stráca na výnimočnosti.

Talentovaný Kanaďan ale bezchybne komponuje jednu dychberúcu pasáž za druhou a tento handicap zručne maže. Tvorcovia nám dodali nám špičkovú ukážku toho, čo si predstavujeme pod pojmom veľkofilm a budúca klasika. Kvôli podobným projektom vznikli kiná