VŠETCI SME KARAMAZOVOVCI

Ako by ste jednou vetou vyjadrili, o čom Karamazovovci sú (Dostojevského/Schormovi/Vaši)?

No to je práve krásne, že jednou vetou to nejde, a o tom je ten film. Pretože dnešná kultúra sa snaží všetko vyjadriť jednou vetou, tak ja som nakrútil film, kde je tých viet asi 600 a aj tak to nestačí.

Pri  Príbehoch obyčajného šialenstva ste do filmu „prekladali“ vlastnú divadelnú hru; tento raz to však bola cudzia látka, navyše už raz „preložená“ (Evaldom Schormom do podoby divadelnej inscenácie – pozn. red.). Cítili ste sa pri nakrúcaní niečím z(a)väzovaný, mali ste pocit, že niekomu musíte „skladať účty“ (Dostojevskému/Schormovi), alebo ste pristupovali k tvorbe celkom slobodne?

Nie, nie, nie. Tu tá práca bola iná, bola akoby ťažšia, pretože predlohou bol Dostojevskij, a vlastne išlo o to, ho nejako nesku.... . Ale na druhú stranu ten odstup bol väčší a vlastne som bol teraz akoby slobodnejší. Pretože pri Príbehoch, tým, že to bola moja vec, som nemal od toho odstup a nevedel som, ktoré veci vlastne vyškrtnúť, a tie škrty, ktoré som urobil, v podstate viedli k takému zvážneniu, vyškrtol som humorné prvky. Bolo to aj preto, že vtedy sme spolupracovali s televíziou Nova a ja som nechcel robiť komédiu, tak som urobil vážnejší film, než bola hra a tak ďalej. Ale neviem s odstupom času, či to bolo šťastné. Pri Karamazovovcoch som mal odstup vlastne 7 rokov, pretože som tú hru videl prvý raz v divadle v roku 2000 a nakrútil som ju vlani a to je, myslím si, dobre. Neviem, ako sa na to sám budem pozerať o desať rokov, ale myslím, že som ju nejako neznásilnil, že tie veci, ktoré som vybral, dávajú zmysel samy osebe. 

Dej ste zasadili do moderného prostredia továrne, do priestoru, kde už len samotné jeho rozmery pôsobia ohromujúco. Čo Vás priťahovalo práve na tomto mieste? Je predsa toľko iných možností, kde by sa dala zotrieť (neviditeľná) hranica medzi javiskom a publikom, medzi hercami a divákmi...

Prečo teda práve továreň a prečo práve železiarne? Pôvodný nápad boli vlastne doky v Gdansku, kde sa stavajú lode. Nejaký Angličan mi trebárs hovoril, prečo to nie je električkové depo. To je vlastne jedno, kde to je. Ide o to, že to musí byť v reálnom prostredí, úplne realistickom. Hyperrealizmus toho prostredia je veľmi dôležitý, pretože tam išlo o to, divadelnú hru, ktorá sa odohráva v kozme, čiže na divadelných doskách, čo vlastne je neexistujúci priestor, však áno, to je virtuálny priestor, divadlo nie je nikde zakorenené, tak išlo o to, niekam tú hru zasadiť. A to už je úplne jedno kam. Ale príbeh o tom, že herci hosťujú s tou hrou niekde na nejakom alternatívnom festivale, tam ide iba o to, priblížiť tú hru realite. Fyzicky, vyslovene fyzicky ju niekam dať. A takéto festivaly sa odohrávajú v reáli. Poliaci robia alternatívne festivaly a robia to v dokoch, tam som videl Hamleta (v Gdansku), videl som záznamy z tovární... V Prahe bývala štvrť Karlín, tam boli zrušené továrne jeden čas, teraz už neexistujú. Robili sa tam rockové koncerty, nejaké performancie, takže to je realita, v takýchto priestoroch sa občas odohrávajú kultúrne záležitosti, na to som chcel nadviazať. Ale či to boli práve oceliarne, mohla to byť napríklad továreň na autá...

Veľa z hercov z Vášho filmu hrá aj v divadle Karamazovovcov...

Skoro všetci...

Ako sa Vám s nimi pracovalo pri nakrúcaní a aké zmeny v hereckom prejave ste od nich vyžadovali pred kamerou?

Ten text bol, samozrejme, zmenený, krátený, prehodené vety a tak. Čiže pre hercov úplný chaos, katastrofa, pretože to, čo sú zvyknutí hrať sto ráz v divadle, zrazu je trošku inak. To bolo náročné. Naopak, bolo to horšie, než keby tú hru predtým nepoznali. Pretože ju mali nejako zafixovanú a teraz to je trochu inak. Ale zásadné rozhodnutie bolo, ako emocionálne to majú hrať, pretože najväčšia licencia toho filmu, to, čo vôbec nezodpovedá realite, je to, že takto nevyzerá divadelná skúška. Divadelná skúška vyzerá tak, že herci si to na pol plynu proste potichu prerozprávajú a vôbec to nekričia. Samozrejme, herci to nehrajú na plno, pretože by sa vykričali a večer by nemohli hrať. A my sme si hovorili: nie, urobíme takú akoby zmluvu, budeme predstierať, že tá skúška bude naplno. A to bolo to zásadné rozhodnutie, ktoré padlo predtým, než sme začali nakrúcať. Film sme skúšali desať dní v tých priestoroch pred začiatkom nakrúcania, každú scénu, a tam sme sa dohodli, že toto bude taká dohoda medzi nami a divákom, že od začiatku oni budú hrať naplno, čo sa ukázalo ako šťastné, pretože inak by sa človek v podstate hodinu pozeral na nemastnú-neslanú skúšku, nudnú, a iba na konci by sa to začalo rozohrávať kvôli tomu Poliakovi. Takže si nakoniec myslím, že z toho vlastne vzniklo, že oni hrajú ešte s väčšou energiou než v divadle.

Karamazovovcov si do českých kín prišlo pozrieť podstatne menej divákov ako predchádzajúce Príbehy obyčajného šialenstva...

Asi trikrát menej...

Máte pocit, že Karamazovovci sú natoľko elitná látka, alebo ako si to vysvetľujete?

V podstate z toho dôvodu, pretože propagácia bola zhruba podobná, a Ivan Trojan tam hrá, herci, ktorí tam hrajú, sú známi, moje meno je známe. Takže sme nakoniec usúdili, že ľudia sa riadia pri výbere buď náhodou, alebo žánrom. Že vlastne chcú, aby niekto mučil panny, a že sa nechcú pozerať na niečo, čo hrozí, že bude intelektuálna zábava. Tí ľudia, čo na to prišli, boli, samozrejme, nadšení, pretože zistili, že to nie je iba intelektuálna zábava, ale že je veľa emócií v tom filme, možno viac emócií než v iných mojich filmoch. Ten film je predovšetkým emocionálny. Ale ľudia sa boja aj toho, že to je ruská literatúra, oni ju mali povinne v školách, staršie generácie. Takže ľudia hovoria, že majú radi Dostojevského, ale ja tomu veľmi neverím, pretože ho nikto moc nečítal. Tých ľudí, ktorí majú naozaj radi Dostojevského, je málo, aj keď to všetci hovoria.