STEVE JOBS

Sú filmy, ktoré poznáte podľa zvučného herca. Existujú tituly, pri ktorých sledujete pestovaný štýl režiséra. A sú kúsky, ktorým vdýchol život umný scenárista, zameraný na opisy alebo košaté dialógy či majstrovskú pointu. Steve Jobs je najmä film Aarona Sorkina, jeho guľometného štýlu, britkých výmien názorov i napínavej štruktúry. Niežeby Danny Boyle zo seba nevyžmýkal viaceré dobré nápady či vlastné momenty, ale... Sorkin to celé prerazil.

Štruktúra a dej sú pritom jednoduché. Tri akty podľa troch tlačoviek, kde mal Jobs uviesť pred svetom nový produkt: Macintosh v roku 1984, NEXT v roku 1988 a iMac v roku 1998. O tom ste už azda počuli z námetu či videli zmienky, no asi po 30-40 minútach začnete mať v kine istý nepríjemný pocit, ktorý sa aj naplní: a to, že vo filme nie je takmer nič iné! Áno, príde pár flashbackov do minulosti, kde sa ukážu po rokoch isté súvislosti, ktoré vám doplnia mozaiku alebo sa k nim Steve po čase dopracuje. Zvyšok sú iba tri zákulisné sondy pred tlačovými konferenciámi či prezentáciami, vyplnené dialógami zväčša s tými istými osobami. Niektoré na seba nadväzujú a iné vôbec nie. Postavy sa po rokoch vyvíjajú, ale problémy, okolo ktorých sa točia, ostávajú takmer rovnaké. Je to fascinujúci pohľad na muža, ktorý namiesto donekonečna predvádzaného opakovania rieši prakticky tie najväčšie body zlomu svojho života tesne pred príchodom na pódium? Máloktorý film podchytí problémy osôb či brandže tak dobre ako tento – čo je jeho obrovské plus, no zároveň môže limitovať cieľovú skupinu.

Steve Jobs sa totiž väčšinu času odohráva takmer v reálnom čase. Keď Kate Winslet povie na začiatku prvého aktu, že o polhodinu sa ide naostro, približne toľko to bude trvať. Nasledujúce minúty Steve pobehuje v zákulisí s marketingovou manažérkou (Winslet), ziape na technikov, prečo niečo nebeží či treba stiahnuť Time magazín, lebo sa mu nepáči titulka. Do toho sa montuje manželka s dcérou, ku ktorej sa Jobs nechce priznať, John Sculley želá to najlepšie pri pohári dobrého červeného a Wozniak si pýta uznanie za Apple II.

Všetky rozpravy sú zručne natočené, často v pohybe (Steve kráča takmer stále) a vy odčítate jednu lajnu za druhou. Tým, že sa všetko deje takmer v reálnom čase, je to umenie napasovať dialógy do vymedzeného času. Sú často nedokončené, prerušované a preskakované. V tom smere napísal Aaron Sorkin jeden úžasný scenár a Boyle ho adaptuje naplno. Fascinácia prvého aktu vrcholí aj tým, že nevidíme Jobsa uvádzať a prezentovať. Čo je perfektný paradox voči Fassbenderovi vs. Kutcherovi z konkurenčného filmu, lebo zatiaľ čo Aston sa učil chôdzu a gestá, Michael hrá Jobsa úplne inak. Kašlať na fyzickú podobu, snaží sa o zobrazenie toho, aký bol Jobs vo vnútri.