ČISTIČ

Celú prvú hodinu, teda dosť podstatný čas fimu, divák nie je nijak zorientovaný v predstavovaných vzťahoch a motiváciách konania postáv. Snímke to, pochopiteľne, pridáva na istom napätí, ktoré režisér vie výrazovo zúročiť, ale tak dlhé napínanie diváka si pýta ozaj prenikavú pointu, prekvapenie, ktoré by účinne kompenzovalo dovtedajší dlhý sled polonejasností a tápania v príbehu. V súčasných trendoch „observačnej“ metódy (u nás doma vrcholy tohto prístupu predstavujú snímky Môj pes Killer a Ďakujem, dobre), ktorú Čistič používa, má však zápletka oveľa autentickejšie ukotvenie v príbehu a konaní postáv. Nemala by byť schválnosťou deja, čím ho rozhýbava alebo zatraktívňuje a čomu sa čiastočne nevyhol ani náš ďalší „voyerský“ film Viditeľný svet P. Krištúfka (2011) a čo D. Lynch v analogickom Modrom zamate prekrýva bravúrne hypnotizujúcim vizuálom.

Obraz mladého tajomného hrdinu je formovaný v stereotypných rituáloch a v kontraste znehybnenia (v skrini či pod posteľou) a pohybu (jazdy na bicykli). Vo svojej citovej zaostalosti sa upne na predmet svojej obsesie a spúšťa tak vyvrcholenie filmu, ktoré však divák emocionálne neprežije. Vysvetlenie hádanky nesie pečať konštruktu, súvisiaceho práve s neukotvenosťou autentických situácií v hodnovernom príbehu. Aj deprimovaná, do kúta zahnaná „žánrová“ postava musí mať svoju dušu, ktorá preniká k divákovi. Ak čistič ľahko získa kľúče od cudzieho bytu, len aby vznikol priestor na vyšpekulovanú zápletku, alebo si zaujato číta skrytý pod cudzou posteľou knihu, len aby vznikol kuriózny obraz, alebo je matka v luxusnom dome naaranžovane zaujatá svojím dieťaťom, tak blízky vzťah k postave sa ťažko vyvinie.

Intelektualizovaná pointa filmu o primeranosti obrany balansuje na vonkajškovom zacielení rovnako ako sa zámer psychotrileru potýka s popisnosťou a osvetlenie tajomstva neprekríži s nachystanou dávkou napätia. Nie sme ušetrení ani od (v slovenských filmoch) notorických polôh ľudského afektu – hystérie a agresivity, dokonca ani od fackovacej scény, od ktorej stereotypu sme si už v domácich filmoch začali pomaly odvykať.

Herci, vrátane mladých predstaviteľov, sa snažia pohybovať v depresívnej optike a vizuále snímky a nedostatočne vykrytých charakteroch. Do vnútra postavy sa excelentným hereckým výkonom na malej ploche sa podarilo vojsť Éve Bandorovej v role čističovej matky. Rovnakou excelentnou devízou filmu je práca so zvukom, akú sme doteraz v slovenskom filme nezaznamenali. Bohatý, sýty koncert ruchov a šumov autenticky dotvára rozmer obrazu, ale, žiaľ, nemôže nahradiť komplexný účinok filmu.

Čistič (SR, 2015, 94 min.)
Réžia: Peter Bebjak. Scenár: Peter Bebjak, Peter Gašparík. Kamera: Martin Žiaran. Hudba: Juraj Dobrakov. Hrajú: Noël Czuczor, Rebeka Poláková, Kamil Kollárik, Éva Bandor, Jana Oľhová, Eugen Libezňuk