CESTA DO LESA

Na plátne táto uhrančivá dievčina často nekontrolovane vpadá doprostred lovu zvere a hystericky mrhá energiou na upozornenie zločinnosti páchanej na prírode. Daromné sú upozornenia o udržovaní rovnováhy v prírode zo strany človeka, ryšavá“ grinpísáčka“ rozhadzuje rukami a naivne sa pýta, „čo vám tie zvieratá, stromy, urobili, že ich takto ničíte?“. Podobnou infantilnou naivitou disponuje aj mladý Papoš, niet divu, že postupom príbehu sa ich odlišné nazerania na kolobeh prírody okresávajú a do popredia idú ich vlastné prachobyčajné sexuálne pudy.

Marákovci sú právne konfrontovaní s nedovoleným dílovaním psychotropných látok a Marák už-už zvažuje cestu späť do mesta. No nebol by to Vorel, keby ich nechal odtiahnuť zo zapadákova do uhučaného sveta panelákov, áut a neprehľadných križovatiek...

Vo filme to vrie všeobímajúcou láskou a vzájomnou podporou, ale i nevraživosťou. Scenár pretavený do dvojhodinovej prírodovedy načrtáva množstvo spoločenských úskalí a nadhadzuje stále nové a nové témy. Všetko ale mapuje akoby z rýchlika – európsku podporu z Únie, dopad chémie na rastlinstvo, zaryté vegetariánstvo, halucinačné posolstvo prírody či upnuté praktiky školstva. Divák dostáva nálož dokumentácie prírodných krás i úžasných záberov spracúvania dreva. Vorel toto množstvo ale nedokáže komplexne uchytiť a predať divákovi ako kompaktný príbehový celok. Z postáv lezú často podpriemerné dialógy, nejakým tým záberom na chrochtajúceho divočáka, či ladnú kunu režisér zmätene dokumentuje, no je to nad rámec pozerateľného spracovania jeho vlastných prírodných dojmov. Do diváka jednoducho permanentne šijú schematické ekologické heslá a dobrácke ľudské reakcie na ne – úmerne spoločenskej vzorke ľudí, žijúcich v tzv. zapadákove.

Staré dobré „sklepácke“ herectvo epizódne zachraňuje David Vávra; Hanák sa priestorom iba predpísano tmolí a jeho postava je úbohá. O tom, že Nimcová hrať nevie, sme sa už presvedčili v Ceste z mesta, jej mladšia verzia v Anyne celý príbeh drží zúfalo pohromade. Mladý Vorel hrá klasicky ako mladý Vorel, takisto sa moc od jeho postavy očakávať nedá. V hre sú poľnohospodárske priority a odveká láskavá ústretovosť prírody. S veľkým odhliadnutím od ekologickej agitky a jej plochých predstaviteľov sa filmu poteší tá „zelenšia“ strana filmového publika, no na riadny celovečerák táto rozmrvená prírodná pastva neašpiruje ani zďaleka. Režisér Vorel asi dobre vedel, že si podobný filmový „prúser“ jeho renomé môže dovoliť. Z Pražskej pětky zostal už len Kouř dymiaci zo zabudnutého Kamenného mosta a duch Skřítka z jeho tvorby zostal zamknutý kdesi v „živote popelnic“.

VYPOČUJTE SI ZVUKOVÚ RECENZIU