Dobrá spoločnosť, alebo len maska za ktorú sa dá schovávať? Povrchnosť a faloš kontra neviditeľné pravdy, i tak možno skratkovito popísať príbeh Dominika, hlavného hrdinu snímky Miestnosť samovrahov.
V rodine Santorskich všetko "funguje" ako má. Úspešní, ambiciózni rodičia - on ašpiruje na miesto vo vysokej politike, ona sa venuje móde na svetovej úrovni – rovnako ako ich jediný dospievajúci syn. Dominik v škole dosahuje výborne výsledky, v kolektíve je uznávaný, pekne sa oblieka, dobre vyzerá. V priebehu necelých štyroch mesiacov oddeľujúcich mladíka od skúšky dospelosti sa všetko rozplynie. Z nevinnej zábavky na večierku sa postupne stáva problém, prerastajúci cez hlavu Dominikovi i jeho rodičom.
Poľský režisér Jan Komasa sa z odvahou pustil do témy spoločenského nepochopenia súčasnej mladej generácie, ktorú obalil do modernej, vizuálnej podoby. Film pozostáva z hraných pasáží prezentovaných formálne zvládnutou optikou kameramana Radoslawa Ladczuka a zidealizovanej antireality mladých avatarov. S použitím počítačovej animácie divák preniká priamo do uzatvorených priestorov virtuálnej reality. Tu sa z outsidera stáva neohrozený super hrdina, ktorý ma najkrajšie dievča i rešpekt ostatných. Iluzívnosť vybájeného sveta je však vratká ako domček z karát, podobne ako Komasov film. Režisér a scenárista v jednej osobe len ťažko dokáže udržať tempo filmu, nádejne nastolené na začiatku. Priamoúmerne s gradáciou deja klesá úroveň snímky po formálnej, filmárskej stránke k záchrane jej bohužiaľ nepomôže ani prostredie Dominikovho „dokonalého sveta“ .
Snímka otvorene zvolenými technickými postupmi a útekom pred skutočnosťou odkazuje na Cameronov veľkofilm. Zatiaľ čo v americkom kontexte sa na prvé miesto kládla dokonalosť fiktívneho sveta, v poľskom ponímaní sa táto stránka prezentuje v podobe veľa vravnej a blízkej generácii hlavného hrdinu. Čím si Miestnosť samovrahov jasne určuje svoje publikum. Generácia detí vyrastajúcich na sklonku nového milénia, žijúca realitou počítačových hier či internetom a samozrejme ich rodiča. Pre nich je film vztýčeným ukazováčikom upozorňujúcim na neviditeľné, fiktívne nástrahy modernej doby. Komasov zámer osloviť mladú generáciu zdieľa i slovenský distribútor snímky.
Asociácia slovenských filmových klubov vybrala Miestnosť samovrahov do svojho audiovizuálno-didaktického projektu určeného pre študentov stredných a (druhého stupňa) základných škôl. Vo vzdelávacom prostredí spoločne s náležitým metodickým popisom má Komasaova moralizácia čo povedať. V priestoroch filmového klubu, u publika nespĺňajúceho požadovaný vekový priemer môže naraziť na nepochopenie svojimi prvoplánovými klišé - vyťahovanie „skrytých“ rodinných kostlivcov, problematika nelegálneho prisťahovalectva, detský počítačový svet či formovanie členov emo komunity. Pre diváka bez tendencie utiekať sa k virtuálnym svetom, plných klamstiev, bude pravdepodobne veľmi zložité vytvoriť si vzťah k mladučkému, rozmaznanému snobovi a sledovať jeho pád na dno medzi úbožiakov schovávajúcich sa za samovražedné a seba poškodzujúce video záznamy.
Celovečerný debut Jana Komasa inšpirovaný skutočnou udalosťou i literárnou klasikou- Hamlet (priamy odkaz v snímke) a Utrpenie mladého Werthera - je bez pochýb filmom plným kontroverzie, po stránke obsahu, formy i hodnotenia ( hlavná cena na MFF v Cottbus, Modrý anjel na MFF Artfilmfest). Zostáva na posúdení diváka či príjme trápenia dánskeho princa a nešťastného zaľúbenca v súčasnom, technikou deformovanom svete oslavne, alebo nie.
VYPOČUJTE SI ZVUKOVÚ RECENZIU FILMU
Sala samobójców (Poľsko, 2011, 110 min.)
Réžia: Jan Komasa. Scenár: Jan Komasa. Kamera: Radoslaw Ladczuk. Strih: Michal Jacaszek . Hudba: Bartosz Pietrasz. Hrajú: Jakub Gierszał, Roma Gąsiorowska-Żurawska, Agata Kulesza, Krzysztof Pieczyński
