MUŽI V NÁDEJI

Muži v nádeji sú vynikajúcou a príjemnou českou komédiou. K pointe ale vedie roztopašná cesta testovania znesiteľnosti kadencie vypúšťania vtipov. Na úvod sa všetko akosi prečerpá (anekdoty, podliezavý hudobný motív, príliš zabehané herectvo Polívku a Macháčka). Navyše film zaváňa nutkaním zaujať diváka pomaly každou slabikou, len aby žiadaný bonmot bol už na svete. Toto „kameňákovské“ radenie rýchlosti pomaly odoznieva. Do príbehu vstupuje prepracovaný vzťahový spletenec a vo Vejdělkovom prípade ide sakramentsky o to, nešliapnuť vedľa, nemoriť diváka prvoplánovosťou a pracne nechať vygradovať búrlivé zápletky. Tu je J.P. Muchow už znesiteľný, aj defilé ženských zadkov a podpätkov slabne.

Skutočne, postupným zauzľovaním čím ďalej, tým vzájomnejších (viac nemožno prezrádzať) vzťahov, dochádza k originálnemu vyvrcholeniu deja. Samozrejme, že Muži v nádeji kvôli čo najvšeobecnejšiemu prijatiu publikom musia v sebe niesť jednoduchú čitateľnosť, no formálnu stránku poľahky tromfuje obsah a utiahnutie neľahkého vzťahového nákladu v závere filmu.  Vejdělek si neúmerne nakladá dejové výbušniny, až si divák pomyslí, že „tak z tohto už vykorčuľovať nejde“, aby vo finále všetko elegantne pyrotechnicky zneškodnil. Dominuje krása nevypovedaného. Treba vidieť, uveriť utópii a začať ju skúšať uplatňovať v praxi.