Nestáva sa často, že by skutočné príbehy inšpirovali politické trilery a že by ich nakrúcali režiséri akčnej komercie. Ako sa mohol Doug Liman, tvorca Pána a pani Smithsovcov, Jumpera alebo O.C. Kalifornie tak hlboko ponoriť do sveta špionáže a diplomacie plnej klamstiev, vydierania a omylov? Podľa kontroverzných memoárov bývalej agentky CIA Valierie Plame Wilsonovej zrežíroval inteligentný a podmanivý žánrový zlepenec.
Film sa začína v období krátko po teroristických útokoch na dvojičky a neodvratne smeruje ku krokom, ktoré spôsobili vojnu v Iraku za zvrhnutie režimu Saddáma Husajna. Sleduje osudy Valerie, pracujúcej v utajení, pričom pravdu o jej povolaní poznajú iba jej rodičia a manžel. Ten je ako diplomat vyslaný spravodajskou agentúrou do Nigérie, kde má nazbierať informácie o zbraniach hromadného ničenia, ktoré údajne vyrába Irak. Alebo možno ani nevyrába.
Neférová hra, ktorá sa spočiatku odohrávala na medzinárodnej pôde sa v druhej polovici filmu obracia do komornejšieho, rodinného prostredia, kde Naomi Watts, aj Sean Penn predvádzajú očakávateľne skvelé herecké výkony (spolu si zahrali už v oceňovanej dráme 21 gramov). Manželia sú vinou všemocnej autority poštvaní napospas ich známym, médiám a proti sebe navzájom.
Príbeh nespravodlivo odtajnenej agentky CIA, jej idealistického manžela a ich boj s Bielym domom je originálnym spracovaním tradičného donquichotovského zápasu s veternými mlynmi. Obaja herci ohúria postupným lámaním ich ideálov, ľudských slabostí a v neposlednom rade manželstva. Exteriéry Washingtonu v kontraste s exotickými lokáciami podekresľujú beznádej ich snáh.
Negatívom filmu a zrejme z dôvodu tvorcovských zámerov je istota, akou podávajú priebeh rozhovorov, o ktorých samotná agentka mohla vo svojich memoároch iba špekulovať. Mnohé rokovania sa totiž odohrávajú bez vedomia hlavných postáv, napríklad za uzavretými dvermi pracovní CIA a Bieleho domu. Práve historickú a faktografickú nepresnosť mu vytýkalo aj niekoľko zahraničných novinárov a teda nie je úplne jasné, nakoľko "skutočný" film je. Keby bol dej vyrozprávaný výlučne iba cez optiku Valerie a jej manžela, bol by oveľa dôveryhodnejší. Zároveň aj osobnejší a intímnejší.
Liman využíva opäť mimoriadne dynamický, akčný strih, zábery sa menia v priemere každé dve-tri sekundy, čo v kombinácii s nervóznou, ručnou kamerou dotvára paranoidnú atmosféru. Férovou hrou dokazuje, že s výborným scenárom môže okrem cien MTV (za komédiu Swingers) súťažiť aj o Zlatú palmu na festivale v Cannes. Formálnu stránku filmu oživuje aj hudba. Či už sarkastická pesnička od Gorillaz (Clint Eastwood) v úvodných titulkoch, alebo elektronika a bubny obľubované Limanovým dvorným skladateľom, Johnom Powellom.
Férová hra na pravdu a slobodu prejavu, je profesionálne rozohranou partiou, kde rozhodne neprehrávajú ani tvorcovia, ani divák. Možno iba distribútor, ktorý ju uviedol do nehostinných letných podmienok. Film si zaslúžil bojovať o pozornosť v serióznych, predoscarových mesiacoch a nie v konkurencii štúdiových hitoviek, ktorým viac pasujú šľapky a mojito. A skutočne možno ešte Jima Carreyho s tučniakmi prebijú, ale Franca plus Portman v stredovekej oddychovke skôr nie. Bola by ho ale škoda nevidieť. Hlavne ak ste idealista, večný kritik vládnych systémov alebo konšpirátor. V závere navyše uvidíte televízny prejav skutočnej Valerie Plameovej.
Fair Game (USA/Spojené arabské emiráty, 2010, 104 min.)
Réžia: Doug Liman. Námet: Joseph Wilson – kniha The Politics of Truth (2004), Valerie Plame – kniha Fair Game (2007). Scenár: Jez Butterworth, John-Henry Butterworth. Kamera: Doug Liman. Strih: Christopher Tellefsen. : John Powell. Hrajú: Naomi Watts, Sean Penn, Ty Burrell, Sonya Davison, Vanessa Chong, Stephanie Chai, Michael Kelly
