Kanadský film Imaginárne lásky mladučkého Xaviera Dolana (1989) je neskutočne sugestívny počin. Scenárista a režisér v jednej osobe vytvoril modernú variáciu Mannovej Smrti v Benátkach. S úsmevnejším koncom a o pár rokov staršou verziou adonisovského Tadzia.
Francis (Xavier Dolan) a Marie (Monia Chokri) cirkulujú svetom bohémy a sexuálnej roztopaše. Ich všesmerujúce vektory vášne pretína rozkošnícky Nicolas (Niels Schneider). Francis s Marie v mihu vystreľujú amorove šípy. Spôsobom však veľmi korektným a bôľne sebatrýzniacim. V neutichajúcom virvare večierkov, víkendových kávičiek či útekov na vidiek pokúšajú svoje šťastie. Obaja zahalení v cigaretovom opare a zaťažení precíznym retrom – Francis v koži Jamesa Deana, Marie v okázalom looku Audrey Hepburn. Nicolasov vzhľad antického lámača sŕdc a frivolný spôsob prejavu ich neustále pobádajú i zneisťujú zároveň. Nicolas zdanlivo hrá na obe strany, no svojím ľachtikárstvom a dokonalou sexuálnou slobodou vytvára okolo seba auru neskrotného, chlapčenského, ale predsa - seladona. Dokonalo si uvedomuje svoje čaro a príťažlivosť a je si istý výhodami a možnosťami, ktoré mu z toho plynú.
V snažení Francisa a Marie si tento zvláštny pár tak trochu deštruuje svoje ideály o čistej poézii lásky, a tak sa popri tom milujú s inými jedincami. Tieto zbežné splynutia režisér halí do rôznych farebných clon, Francisovi a Mariini partneri vystupujú v posteľných scénach takmer kontúrovo, sú neurčité a jemne charakterizované len detailmi častí tela. Vo formálnej rovine sa v Imaginárnych láskach pracuje so spomalením pasáží – tento efekt kladie dôraz na hlbšie vnímanie vnútorného sveta protagonistov.
Hravosť bizarných postavičiek trojuholníka podfarbuje silno pocitová hudba, vzhľadovo okázalé prostredie bohémy často deklaruje záľubu v až neprístojne opulentnom retre, používa francúzsky spôsob pôžitkárčenia v každodenných rituáloch. Celkovo forma a štýl len blahosklonne dovolia odohrať úsečnú komunikáciu, všetka ta vizuálna umelecká nadstavba prevyšuje plynutie samotného príbehu.
Film môže spočiatku evokovať nespratnosť; to, že mladí ľudia nevedia, čo so sebou a hovejú si vo vlastnom šperkovaní nálad. Dolan vnáša do deja útržky výpovedí mladej generácie o samotrýznení sa pri neopätovanej láske, o vzrastajúcej neopodstatnenej žiarlivosti a snahe jednoznačnou stupnicou definovať čisto homo-, sexuálne nevyhranené až iba hetero- charakterizovanie svojho okolia. Výrazná je hravosť v zhostení sa vzťahovej problematiky, Dolan vďaka svojim rokom sa odstriháva od ťažkopádnych tém pokročilého veku, drobčí vôkol populácie okolo dvadsiatky s jej adekvátnymi strasťami a víziami.
Herecky sa najprepracovanejším stáva práve jeho Francis, no Marie ho patrične dobieha ako stíhačka. Sú samostatnými nezávislými jednotkami, no neustále majú k sebe blízko, navzájom sa dokonale chápu. Postava Nicolasa pre tieto krehké duše narastá do neuchopiteľnosti tohto prízračne krásneho búrliváka. Nicolas pôsobí až nadmieru príťažlivo, no funguje ako len akési všeobecné zosobnenie túžob. Voči vážnym prejavom je dokonale imúnny, pre Francisa a Marie je barličkou na uvedomenie si márnosti v zbytočnom budovaní imaginárnych vzdušných zámkov.
Režisér komicky podchytáva Francisov útly výzor s neochvejne vyčesanou hrivou, v Mariinom prípade predkladá upätý zošnurovaný štýl s prísnym make-upom a sebaistotou dodávanou bezpočtom cigariet.
Imaginárne lásky útočia pozvoľným, pôžitkárskym, tempom, divák dostáva priestor vychutnať všetko vychutnateľné, miestami až zvrátené či trocha perverzné. V každej minúte ho držia presne tam, kde ho chcú mať, hoc aj za cenu mierneho stereotypu. Príjemne zahraný film kdesi v nadčasovom pásme inak – povedzme – vskutku profánnej témy hľadania lásky.
Les amours imaginaires (Kanada, 2010, 35 mm, 97 min.)
Réžia: Xavier Dolan. Scenár: Xavier Dolan. Kamera: Stèphanie Weber-Biron. Strih: Xavier Dolan. Hrajú: Monia Chokri, Niels Schneider, Xavier Dolan, Anne Dorval, Anne-Èlisabeth Bosse
