TRI DNI K SLOBODE

Russel Crowe starne a chmúrnie. Aspoň v Troch dňoch k slobode (The Next Three Days). Režisérovi a scenáristovi Paulovi Haggisovi (Crash) sa dostalo toho najlepšieho, čo v hereckých vodách lovil. Film o dramatickom utínaní sekúnd na ceste k voľnosti stojí na Croweovi. V tandeme s rozkošnou Elizabeth Banks sa rozohráva dráma dovtedy bežného rodinného súžitia vystupňovaná banálnou kriminálnou zápletkou. Detský element neopomínajúc – aký by to bol zväzok bez taktiež rozkošného chlapca Tya Simpkinsa.

Haggis sa scenáristicky blysol – dramatický krimi thriller pracuje ako švajčiarske hodinky. Roky sa skracujú na týždne, týždne na dni, v jednom dni je dôležitá naplánovaná každá sekunda a zváženie každej možnej dejovej eventuality. Príbeh posúva ako akcia v postupne plánovaných konšpiračných úkonoch, tak mnoho prezrádzajúce výmeny pohľadov medzi aktérmi. 

Russel Crowe stvárňuje svoju postavu indiferentne v zmysle nemožnosti vyčítať z jeho konania jednoznačnosť úspechu či neúspechu pripravovanej akcie. Preto si divák pri lovení obdobného príbehu v hlave nemôže vypomôcť zabehanou hollywoodskou výstavbou deja pri podobných thrilleroch a je o to viac do Troch dní k slobode zainteresovaný.

Zaujímavá je hektika filmu. Tempo dostávame ustálené, krásne s lineárnosťou a pozvoľnou gradáciou deja spolupracuje, hektika sa nabaľuje, pomyselný skokanský mostík rozvibruje moment prepadu policajným zásahom, občas to vyzerá ako premyslený plán, vzápätí nasleduje škrt cez rozpočet, množenie neželaných svedkov a hrozba prehry. Ďalší sled konšpirujúcich udalostí čerí vodu s víziou ničivej záverečnej tsunami. 

Samotným dejom sa zaoberať nedá, popis určitých zaujímavých scén pokazí budúcemu divákovi pátrací pôžitok pri sledovaní Johnovho plánu. Kruh sa každopádne zužuje, divák je v napätí, záver, hoci v očakávanom juchú americkom duchu, je dramaticky spádovitý, no dostávame sa k nemu bez schematickej jednoznačnosti jeho vyvrcholenia.