NÁVRATY: OBRAZY STARÉHO SVETA

NÁVRATY: OBRAZY STARÉHO SVETA

článok



"Toto sú príbehy ľudí,
ktorí ostali sami sebou.
Zabudnutí a prostí,
vrastení do zeme, z ktorej vyšli.
Nemožno ich presadiť
pretože by zahynuli."
(1)

Vznik druhej celovečernej snímky režiséra Dušana Hanáka z roku 1972 s názvom Obrazy starého sveta sprevádzalo viacero peripetií, s ktorými sa autor musel vysporiadať. Pôvodný zámer – krátkometrážny film vznikajúci v produkcii Slovenskej televízie – sa zmenil a Hanák film dokončoval už na Kolibe. Oproti svojim rovesníkom mal zdanlivé šťastie, keď mu po jeho prvotine 322 bolo umožnené nakrúcať ďalej, a to aj napriek tomu, že jeho celovečerný debut skončil v trezore. Podobný osud mal postihnúť aj Obrazy starého sveta. Námietky vznesené proti režisérovmu mimoriadnemu a výnimočnému dielu v kontexte (nielen) slovenskej kinematografie pôsobia dnes absurdne, až komicky, v období normalizácie však znamenali zákaz premietania pre širokú verejnosť a »vstupenku« do trezoru. Rehabilitácia mala prísť až o 18 rokov neskôr, po páde režimu. 

Návraty: Obrazy starého sveta

Toľko stručné načrtnutie produkčných a distribučných úskalí, sprevádzajúcich dielo. Ponechajme teraz bokom ďalšie širšie sociálno-politické kontexty, v ktorých snímka figurovala, a prizrime sa jej samotnej. Citát v úvode textu nám ponúka hneď viacero uhlov pohľadu nazerania. Po prvé – uvádza nás do témy, ktorou sa Hanák zaoberá. Príbehy ľudí zo zabudnutých oblastí Slovenska, kam nedoľahla ešte expanzívna ruka "civilizácie", sa stali už námetom viacerých fotografických cyklov Martina Martinčeka. Práve na ne Hanák filmom nadväzuje. Prekonávajúc limity fotografie (zachytenie pohybu a času v jeho trvaní), skutočne rozpráva príbehy ľudí z Martinčekových fotografických snímok. "V prípade fotografie môžeme hovoriť o schopnosti zachytiť moment, okamih, nehybný rez, lenže to, čo trvá, čo sa deje, pohyblivý rez už médium fotografie nie je schopné zachytiť. Jediné, čo zostáva, je buď doplniť fotografiu zdvojujúcim komentárom, alebo rozpohybovať obraz." (2)  Hanák v diele skĺbil obidva spomínané postupy: fotografie Martinčeka (doplnené Vavrekovými) sú vo filme použité, pričom je k nim pridaný nahratý komentár (autentický, aj štylizovaný – v podaní Ladislava Chudíka) a zároveň režisér zaznamenáva jednotlivé príbehy v ich "pohyblivom reze" práve skrz filmové médium. To, čo bolo vo fotografii nehybné, statické, oprostené od plynutia času, sa v Hanákovom podaní pohybuje, prinavracia sa mu život (v zmysle trvania). Moment, ktorý bol fotografickým zaznamenaním vyňatý zo svojej prirodzenej temporality, sa akoby prinavrátil tejto jemu vlastnej temporalite, akoby sa prinavrátil samotnému životu. Pretože Hanákove Obrazy sú predovšetkým obrazmi života, resp. obrazmi príbehov života. Podľa Anny Slávikovej "Obrazy starého sveta sú oslavou života, hovoria o sile človeka a jeho vôli žiť". (3)

V dejinách slovenskej kinematografie čítame: "V záujme adekvátneho uchopenia témy tu Hanák prekračuje konvencie klasických filmových druhov a žánrov. Chce rozprávať príbehy (úvodný titulok: ,Toto sú príbehy ľudí, ktorí ostali sami sebou'), ale volí dokument. Na vyjadrenie ,príbehov' potrebuje plynutie filmového času, ale sám ho zastavuje v mene zaklínania poézie okamihu vo fotografiách Martina Martinčeka a Vladimíra Vavreka". (4) V tomto citáte nachádzame viacero dôležitých momentov Hanákovho uchopenia látky. Po prvé – rozprávanie príbehov v dokumentárnom filme. Jednotlivé postavy snímky, Babka zo šopy, Pastier–kozmonaut a ďalší rozprávajú skutočne vo filme svoje životné príbehy. Tým, že Hanák nepristupuje k téme rigidne – formou rozprávajúcich hláv, ale využíva širokú paletu výrazových prostriedkov, vytráca sa z diela pátos. Hanák konzistentne dodržuje aj ďalší bod úvodného titulku – "... vrastení do zeme, z ktorej vyšli. Nemožno ich presadiť, lebo by zahynuli" – a ponecháva postavy aj v rámci obrazu situované v prostredí. Necháva precítiť aj divákovi onú bezprostrednú spätosť človeka "starého sveta" so zemou, „z ktorej vyšiel“. Človek na kolenách rozpráva o svojom tragickom osude, keď prišiel o nohy, pričom kamera ho sleduje pri každodenných činnostiach, pohyboch na rukách a pod. Aj tento moment prispieva k vysokej miere autenticity, ktorú Hanák vhodne dopĺňa štylizovanými pasážami, ku ktorým sa ešte vrátime. 

Návraty: Obrazy starého sveta

Keď sme spomenuli miešanie filmových druhov a rodov, nie je nezaujímavé spomenúť aj fakt, že "v zahraničných recenziách z konca osemdesiatych rokov sa po uvoľnení filmu do verejnej distribúcie objavilo porovnanie filmu s dielami Roberta Flahertyho" (5). Ba čo viac, "na prehliadke v Japonsku Hanákovi prejavili uznanie a zároveň s retrospektívou Flahertyho tvorby sa uskutočnila aj retrospektíva diel slovenského režiséra" (6). Porovnanie Hanákovho filmu s Flahertyho tvorbou má dozaista svoj význam. No napriek tomu, Hanák Flahertyho metódu spätnej rekonštrukcie, použitú v Nanukovi (7), prekonáva. V Obrazoch starého sveta pristupuje k téme inak, nemusí rekonštruovať niečo, čo už neexistuje, na rozdiel od Flahertyho. Kým Flahertyho film je svojím spôsobom »klamstvom«, Hanák hľadá a nachádza »Pravdu«. Aj keď do určitej miery je aj jeho snímka štylizovaná, stále výrazne tenduje k ideálu zobrazenia pravdy.  Napriek použitiu niektorých »rekvizít«, hudobnej zložke či zobrazenej »Ľudskej komédii« (8) sú osudy a výpovede jeho postáv pravdivé, autentické. Rovnako je pravdivá aj bolesť postáv, ich utrpenie, ktorým prešli, ako aj nehasnúca vôľa »ruvať sa so životom«.

Hanák do filmu radí aj ďalší postup dokumentaristickej praxe, a síce anketu (v dramaturgii Borisa Hochela). Tá sa vo filme objavuje dvakrát. Otázka je pritom rovnaká: Čo je v živote dôležité? Prosté odpovede účastníkov ankety sa dajú interpretovať ako nehasnúca sila, driemajúca v nich: aj keď nevedia sformulovať, čo je dôležité, život sa snažia prežiť dôstojne, hrdo (jedna z postáv sa sama vyjadrí – "Na hrdom lôžku líham"). Nie je potrebné pomenovať dôvody, pre čo žiť, potrebné je jednoducho žiť svoj život. Tak, ako človeku prináleží vzhľadom na dané okolnosti. Niekedy horšie, niekedy lepšie. 

Návraty: Obrazy starého sveta

Ďalším nepochybne zaujímavým momentom je čas vo vnútri filmu, historický čas. V tomto prípade by sa azda viac hodilo použiť pojem ahistorický. Postavy sú totiž akoby vytrhnuté z prirodzeného plynutia dejinného času. Aj keď sa nám pripomínajú výdobytky »moderných« dejín (najexplicitnejšie vari v príbehu Pastiera–kozmonauta), postavy samé sú akoby pevne ukotvené v bezpríznačnom období. Ich čas nie je determinovaný vonkajšími, dejinnými udalosťami, ale tými, ktoré prežívajú v rámci svojich životov. Aj skrz toto zadefinovanie sa viažu na rodnú zem, mimo ktorej by zahynuli okrem iného pre pravdepodobnú neschopnosť adaptovať sa na »objektívny«, dejinný čas. Zároveň sa Hanák takto ešte viac približuje a preniká do sféry výsostne individuálneho, subjektívneho, ba až intímneho. "Celý film nie je len vonkajším pohľadom na starobu a jej problémy, je to skôr prienik do duše každého zo zachytených vyslúžilcov, ich čistá a úprimná spoveď a obdivuhodná dôvera, s ktorou sa tvorcovi vyznali." (9)

Režisér Dušan Hanák svojím druhým celovečerným filmom vytvoril jeden z medzníkov slovenskej kinematografie. Napriek tomu, ako tvrdí Václav Macek, že jeho filmy nikdy nelámali rekordy v návštevnosti ani po svojom uvedení po páde komunizmu, je sa Hanák radí medzi popredné osobnosti slovenskej kultúry. Obrazy starého sveta, ktoré po svojej rehabilitácii zožali mnoho svetových aj domácich úspechov na festivaloch, sú zrelým autorským dielom s mnohými významovými rovinami. Na malej ploche Hanák divákovi ponúka množstvo motívov bez toho, aby sa v nich sám stratil. Dôsledne a precízne štruktúrovaná snímka je poetickou pripomienkou starého sveta, ale zároveň v dnešnej hektickej postmodernej spoločnosti aj akýmsi únikom k pravdivým a základným hodnotám ľudskej existencie. Nadčasovosť týchto obrazov pretrváva aj viac než 30 rokov od ich vzniku. Hanák majstrovským spôsobom tlmočí svoju autorskú výpoveď, ktorej hodnota sa stala neoddeliteľnou súčasťou nielen domácej filmovej tvorby. Sám Hanák sa tak stáva režijným majstrom, umelcom v pravom zmysle slova, čo potvrdzuje aj svojimi nasledujúcimi snímkami.
 
 
Citácie

1 Citát z filmu: Obrazy starého sveta. (Námet, scenár, réžia: Dušan Hanák. 1972)
2 MICHALOVIČ, Peter: Obrazy starého sveta. IN: FILM.sk, 2002, č. 12
3 SLÁVIKOVÁ, Anna. Večerník 22. III. 1990
4 MACEK, Václav, PAŠTÉKOVÁ, Jelena: Dejiny slovenskej kinematografie. Osveta, Martin, 1997, s. 342
5 MACEK, Václav: Dušan Hanák. Nadácia FOTOFO, Slovenský filmový ústav – Národné kinematografické centrum, Filmová a televízna fakulta Vysokej školy múzických umení, Bratislava, 1996, s. 59
6 MACEK, Václav: tamtiež, s. 59
7 Nanuk (réžia: Robert Flaherty. 1921)
8 Spomeňme iba, že na realizácii tejto časti filmu sa autorsky podieľal popredný český surrealista Jan Švankmajer, ktorý samostatnú celovečernú tvorbu začal až oveľa neskôr, v roku 1988 (predtým však mal za sebou bohatú krátkometrážnu tvorbu).
9 SLÁVIKOVÁ, Anna. Pravda 8. XI. 1988, s. 5

 


autor Michal Michalovič 2.1.2006
Meno:
ODOSLAŤ
:)
REBRÍČEK SK
01 |
návšt. 50476
02 |
návšt. 11232
03 |
návšt. 6387
04 |
návšt. 5029
05 |
návšt. 4829
06 |
návšt. 3812
07 |
návšt. 4039
08 |
návšt. 2951
09 |
návšt. 1913
10 |
návšt. 1868
REBRÍČEK US
01 |
$82,0 mil.
02 |
$7,4 mil.
03 |
$3,9 mil.
04 |
$3,2 mil.
05 |
$3,2 mil.
06 |
$2,5 mil.
07 |
$2,1 mil.
08 |
$1,7 mil.
09 |
$1,4 mil.
10 |
$1,1 mil.
SOCIÁLNE SIETE
KOMENTÁRE
Kinema.sk - filmy, seriály

sector logo
network
ISSN 1336-4197. Všetky práva vyhradené. (c) 2024 SECTOR Online Entertainment / Kinema s.r.o.