Letná filmová škola zažila jeden z najlepších ročníkov

Samozrejme, ide len o môj subjektívny pocit. Azda je dôvodom to, že som si zvolil vyváženejší program než po minulé roky, možno za to mohlo krásne počasie a možno to, že som to tak neprepínal a nešiel len po filmoch. Nech je to ako chce, 43. ročník Letnej filmovej školy v Uherskom Hradišti považujem za jeden z najvydarenejších. Spojenie švédskej nemej kinematografie, britských heritage filmov, kultových sci-fi, artových klasikov - Bergmana a Tarkovského, ale aj súčasných radikálnych tvorcov - Grandrieuxa a Schanelecovej, zafungovalo na výbornú. A pritom tu toho bolo oveľa viac - Jan Troell, New French Extremity, švédsky "brak" a krimi, sekcia a séria prednášok venovaná spojeniu počítačových hier a filmu, súčasné "vyšehradské" filmy a mnoho ďalšieho.

Spomedzi hostí ma najviac zaujala tvorba Philippa Grandrieuxa. Jeho temné a násilné vízie o beznádeji v spoločnosti pracovali s jednoduchými archetypálnymi príbehmi a minimom dialógov. Zaujali však svojim okázalým a radikálnym štýlom, mimoriadnou obrazovou expresívnosťou, apokalyptickým zobrazením sveta a démonickou zvukovou stopou. Jeho najzaujímavejší film, Nový život, varioval rozprávkový motív o zajatí princezny zlým černokňažníkom a následnej hrdinovej snahe ju zachrániť. Hrdinov príchod do akéhosi "podsvetia" na mňa zapôsobil až fyzicky a rozhodne ide o jeden z najdepresívnejších filmov, aké som kedy videl. Grandrieux tak rozhodne patrí medzi tých niekoľko málo súčasných tvorcov so špecifickým a prepracovaným rukopisom.

To isté platí aj o kultovej (v pravom zmysle slova) Cukamotovej snímke Tetsuo - The Iron Man, ktorá však patrí  do inej sekcie - Sci-fi. Toto slávne kyberpunkové dielo zobrazuje desivú, bolestivú a úchylnú, ale občas aj prekvapivo zábavnú premenu človeka na beztvarý stroj. Debutujúci Cukamoto sa pri filme navyše totálne odviazal a vytvoril niečo na pomedzí videoklipu, "lynchovskej" nočnej mory a filmov Jana Švankmajera. Okrem toho si mohli diváci užiť na veľkom plátne aj také legendárne diela, ako napríklad Zvláštne dni od Kathryn Bigelow, Matrix od sestier Wachovských, Ghost in the Shell od Mamoru Ošiiho a mnoho ďalších.

Formálne konvenčnejšie, ale rozhodne nie horšie, boli filmy zaradené do sekcie britský heritage film. Toto spočiatku pejoratívne označenie sa vžilo pre historické filmy, ktoré sa počas vlády Margaret Thatcherovej s nostalgiou vracali do obdobia pred 2. svetovou vojnou, kedy bola Británia skutočne veľká a zároveň sa zameriavali na problémy strednej a vyššej triedy, vznikali na základe známych literárnych diel a dôsledne rekonštruovali dobové detaily. Poväčšine tak išlo o konzervatívnejšie "akademické" tituly. Na druhú stranu však utrpenie týchto hrdinov zobrazovalo aj odvrátené stránky vtedajšej spoločnosti - dogmatickú striktnosť spoločenských konvencií, rasizmus, snobizmus, prázdnotu či homofóbiu. Najlepším a najznámejším príkladom tohto typu filmov je Chariots of Fire s oscarovou hudbou od Vangelisa, v ktorom sledujeme idealistické snaženie dvoch bežcov, snažiacich sa zvíťaziť na olympiáde. Pre prvého je beh oslavou Boha, pre druhého zasa "bojom" proti rasistickej a snobskej spoločnosti. Idealistickú snímku povyšuje nad všetky ostatné filmy najmä hudba, ale aj obchádzanie konvencií. Mimochodom, Iva Hejlíčková, ktorá robila úvody k tejto sekcii, má obrovský dar pútavo rozprávať.

Nesmierne zaujímavá a pestrá bola tento rok aj sekcia Nemý film so živou hudbou venovaná švédskemu filmu. Najzaujímavejším príspevkom pre mňa bola sociálna dráma Victora Sjöströma Ingeborg Holmová, ktorá ma, v spojení s hudbou klarinetového kvarteta, dokázala dohnať až k slzám. Keďže film nenakrútili súčasní slovenskí tvorcovia, nedočkal som sa čiernobieleho poňatia postáv, sileného vŕšenia katastrof, či absencie dramaturga. Za zmienku rozhodne stojí aj Čarodejníctvo v priebehu vekov, ktoré okrem témy zaujme aj výstižnou kritikou cirkvy, podmanivými rekonštrukciami procesov a predstáv o bosorkách a pestrou škálou vyvolávaných emócií.

Najzaujímavejším zážitkom však bolo premietanie československého filmu Kinoautomat: Človek a jeho dom z roku 1967 (!!), v ktorom mohli diváci hlasovať o vývoji príbehu. Od súčasných interaktívnych filmov sa snímka líšila extrémne vtipnou a prekvapivou zápletkou a dialógmi a skvelým využitím moderátora, vďaka čomu bol výsledný zážitok ešte viac "meta". Súčasné interaktívne filmy a seriály, teda aspoň tie, ktoré poznám a ktoré vo svojej prednáške Hry jako nástupce filmové zábavy spomínal Zdeněk Blaha, nesiahajú tomuto 50 rokov starému dielu ani po členky.

LFŠ skrátka zaujme každého, či už máte radi súčasnú i "minulú" artovú tvorbu, súčasné české a slovenské filmy, archívne tituly, žánrové klasiky, obskúrne erotické a hororové subžánre atď. Každý si tu nájde niečo, čo ho zaujíma. LFŠ však nie je len o filmoch, čo nezabúdam prízvukovať každý rok, ale aj o výživných a pútavých lektorských úvodoch, prednáškach, diskusiách, koncertoch, výstavách, bohatom detskom programe, workshopoch, masterclassoch, chutnom a pestrom foodcourte, atmosfére leta, stretávaní sa, diskotékach a celkovom intelektuálnom ovzduší. V radoch organizátorov i návštevníkov sa utvorila skvelá komunita, vďaka ktorej sa na festivale každý milovník filmu cíti príjemne, čo na Slovensku, žiaľ, nebýva zvykom. Jednoznačne ide o najlepšie filmové podujatie na území bývalého Československa.

Budúci ročník sa bude odohrávať od 27. júla do 5. augusta a bude oslavovať sté výročie narodenia Ingmara Bergmana a vzniku Československa.