Rozhovor s režisérkou Kadri Kõusaar, ktorej film Ema uvedie MFF Cinematik

Ema je Váš tretí celovečerný film v pozícii režisérky. Ako sa odlišuje od Vašej predchádzajúcich filmov?

Je to prvý film, ktorý som režírovala, ale nepísala som si k nemu scenár. V istom zmysle som bola od subjektu viac vzdialená. Ale vlastne to bola jednoduchšia, jasnejšia pozícia, keďže ste slobodnejší a menej posadnutý určitými detailmi. Bola to pre mňa nová skúsenosť byť „len“ režisérkou.

Protagonistka tohto filmu je regulárna žena snažiaca sa žiť svoj obyčajný život, ale tiež sa musí starať o svojho syna pripútaného na lôžko. Odkiaľ prišla pre ňu inspirácia?

Najprv bola len myšlienka o mužovi v kóme, ktorého prichádzajú navštíviť rôzni ľudia. Rozprávajú mu svoje príbehy a muž v kóme je skvelý poslucháč. Po čase sa však opatrovateľka – matka stala viac protagonistkou než len vedľajšou úlohou.

Ako ste vyberali svojich protagonistov? (Pôsobia veľmi autenticky☺)

Tiina Mälberg, herečka ktorá úžasne stvárňuje matku, bola objavená mojou producentkou a spoluscenáristkou Aet Laigu. Videla ju v divadelnej hre a bola si istá, že Tiina JE matka. Po rozhovore s ňou a dohľadaní si dostupných informácii o nej, som bola ihneď presvedčená o tom istom ako Aet. Nebol dôvod skúšať hocikoho iného – Tiina bola jednoducho výhra v lotérii. Vedela postavu veľmi dobre pochopiť. Mala veľa vpísaného priamo v tvári. Má však talent aj na komiku. Bolo jej to nápomocné pri hraní tejto role.

Myslíte si, že sú iní ľudia dôležitejší ako naše vlastné túžby alebo by mal byť medzi nimi balans?

Ideálne by mal byť medzi nimi balans. Na ramenách dokážeme odniesť len niečo a v slabé chvíľky tento náklad zrazu spadne dole a zvalcuje životy všetkých našich blízkych. Matka v našom filme jasne cíti, že obetovala príliš veľa a nazad dostala príliš málo.

Predtým než ste začali pracovať na Vašich vlastných filmoch ste mali niekoľko iných zamestnaní. Ako ste sa vlastne dostali k filmu?

Pracovala som ako novinárka a aj som robila hudobné programy v rádiu. Tiež som kreslila rôzne komiksy a animované postavičky. Potom som publikovala dva romány. Film bol prirodzeným vyústením, keďže pozostáva z literatúry, vizuálov a hudby. Mohla som tak kombinovať všetky moje záujmy a talenty.

Používali ste naučené schopnosti vo svojom prístupe k práci na filme?

Myslím si, že životná skúsenosť, vízia a sila postavy sú najdôležitejšie. Režisér musí byť vizionárom pre štáb. Musí správne navigovať technických profesionálov ako napríklad kameraman alebo vedúci výpravy. Práca s hercami je samozrejme najťažšia vec. Zahŕňa presne to – životnú skúsenosť a intuíciu.

Ema bola nominovaná na Najlepší zahraničný film na tohtoročnom Medzinárodnom filmovom festivale v Tribecce. Čo pre Vás znamenajú filmové ceny všeobecne? Vážite si ich? Sú pre Vás dôležité? Je cena, ktorá je pre Vás najdôležitejšia?

Bola to veľká česť byt vybratá na Tribecu. Myslím si, že samotné vybratie na prestížny festival znamená viac než či v konečnom dôsledku cenu vyhráte alebo nie. Ceny závisia od osobných preferencii poroty. To, čo sa stalo tento rok v Cannes, bude pravdepodobne legendárne v histórii porôt. Skoro všetci kritici si mysleli, že jej rozhodnutia boli nespravodlivé. Osobne za svoj najväčší úspech považujem to, že už môj debut Magnus bol vybratý do Cannes aj do sekcie Un Certain Regard aj do Directors Fortnight. Musela som si vybrať. Bolo to neuveriteľné pre 26-ročného nováčika. Tento pocit ešte nič neprekonalo, ale samozrejme stále pracujem na dosiahnutí svojich snov.

Okrem hraných filmov ste režírovali aj dokumenty. Temporytmus vo Vašom ostatnom filme mi trochu pripomína dokumentárny film. Čo považujete za najväčší rozdiel medzi hraným filmom a dokumentom? Je tam nejaký? Ktorý preferujete?

Moja dokumentárna skúsenosť vychádza zo žurnalistiky a fotografie. Stále nakrúcam svoj prvý „správny“ dokument. Samozrejme je medzi nimi rozdiel. Dokument je silnejší v zmysle, že diváci vedia že všetko akokoľvek bláznivé je pravdivé. Dobrým príkladom je Akt zabíjania, kedy je pravda zvláštnejšie než fikcia. V hranom filme máte väčšiu slobodu, keďže nie ste obmedzený faktami a ľuďmi neochotnými odpovedať na otázky a podobne. Máte väčšiu slobodu rozprávať váš príbeh.

Keď hovoríme o rozdieloch, spomeňme aj Vašu kariéru herečky. Zmenila táto skúsenosť váš pohľad na to, ako pracovať s hercami na pľaci? Dávate im špecifické pokyny?

Ja som vlastne hrala len epizodickú rolu v kamarátovom filme a väčšou úlohu v jednom krátkometrážnom. Nie som herečka, len vypomáham kamarátom. Mám pre toto povolanie veľký rešpekt. Považujem za náročnejšie byť pred kamerou než za ňou. Moja metóda je hlavne o slobode pre hercov, keďže im dôverujem. Kľúčom nie je ich vystresovať, ale dať sebavedomie. Videla som režisérov kričiacich na pľaci a to môže hercov úplne položiť.

Na čom pracujete v súčasnosti? Kedy môžeme očakávať váš novy film?

Práve finišujem financovanie mojich dvoch filmov, ktoré sú mi osobne veľmi blízke. Začala som ich pripravovať v roku 2010. Jeden sa volá “The Dead Woman” a je o novinárke , ktorú unesú v Egypte. Druhý sa volá “The Nordic Instinct” a príbeh sa točí okolo milostného trojuholníka končiaceho tragicky. Príbeh sa odohráva počas chladnej a záhadnej nórskej zimy. Uvidíme, ktorý z nich sa podarí skôr dokončiť.