Snívať s otvorenými očami...

rozhovor so slovenským režisérom Jánom Sebechlebským

Ak sa vraj nejaký film podarí, má veľa rodičov. Ale ak nevyjde, na vine je REŽISÉR. Ako to vlastne s touto neľahkou a krásnou profesiou skutočne je? Dovoľte, aby som sa pokúsila na túto otázku odpovedať prostredníctvom rozhovoru s režisérom Jánom Sebechlebským, ktorý v máji oslavuje neuveriteľnú 50-ku. Prečo neuveriteľnú? Lebo na prvý pohľad pôsobí stále ako študent réžie v neustálom pohybe – s batohom na pleci, či fotoaparátom na ramene. Roky tvorby za kamerou vyprofilovali z Jána Sebechlebského REŽISÉRA, ktorý má za sebou desiatky dokumentov,  niekoľko významných ocenení, stojí za známymi seriál, a najnovšie pripravuje filmovú adaptáciu novely Jiřího Stránského.

Prahu od študentských čias považujete za svoj domov. Akú cestu ste prešli, kým ste sa v tomto meste ocitli ako absolvent FAMU? Kedy sa vo vás zrodila láska k filmovému plátnu?

Môj prvý zážitok z mágie premietania obrazu v tme, boli diafilmy s rozprávkami a neskôr fotkami, ktoré sme si vyrábali. Ocko obsluhoval fotografický  zväčšovák s obrázkami, ku ktorým nám mamička čítala text. Pamätám si  na  Aladinovu lampu, či Tri priadky. Páčili sa mi tie pekné obrázky, ako aj vôňa celuloidu.

Pochádzate zo Žiaru nad Hronom. Dalo sa v tomto modernom a priemyselnom meste  snívať o umeleckej budúcnosti?

Ako rodina sme žili v hrdom meste Žiari v tichej opozícií, nik nebol v komunistickej strane. Neriešila sa u nás doma ani politika, či nejaká nenávisť k režimu. My, štyria súrodenci, sme boli vedení skôr k hodnotám, z ktorých človek čerpá dodnes. Napríklad sme vedeli, kto bol Štefánik, či Marína Havranová, aj keď v škole bolo o tom zakázané hovoriť. Chodil som na výtvarnú, kreslil, fotil, rád som si  vymýšľal. Intuitívne ma ťahalo točiť film, hoci som vôbec nevedel, čo povolanie režiséra obnáša.  Mamička bola učiteľka, pracovala však v mestskej knižnici, kde som sa dostal k detskej knihe Jána Kalinu Mládeži prístupné-veselá kniha o filmovom remesle pre mládež od 12 do 80 rokov.

Na gymnáziu ma to veľmi nebavilo. V dobe normalizácie humanitné obory neboli v móde. Ja som inklinoval k filmu a dramatickému umeniu. V Dome Kultúry ROH Závodov SNP našťastie bohato fungovali rôzne krúžky: okrem folklórneho aj divadelný, fotografický, či filmový. Vo filmovom klube som videl prvý krát Americkú noc Françoise Truffauta, ktorá pojednáva o láske k filmu.  To ma fascinovalo. V krúžku bolo možné zapožičať si kameru, naučil som sa ňou snímať. Oslovila ma aj kniha, ktorú som dostal na Vianoce o práci Ejzenštejna. Filmy ruských režisérov Tarkovského, či Michalkova mám rád dodnes.

V tomto období ste už vyhrávali rôzne študentské súťaže. Spomeniete si aj na svoje prvé  amatérske filmy?

Môj prvý film natočený na Super 8 mm materiáli s názvom Nohy, bol čierno-biely. Dnes by som ho zaradil medzi Mini Thrillery. Farebný film ma nelákal. Porušovalo by to istú ilúziu. Nechcel som napodobňovať televíziu, chcel som  spracovať to, čo sa mi páčilo, k čomu som inklinoval. Spomínam si aj na film s protidrogovou tématikou Mal som byť s tebou, vyhral vtedajšiu prehliadku amatérskych filmov na Slovensku a stal sa mi vstupenkou na FAMU. Na obor hraná réžia nás potom z celého Československa vzali 

Štúdium na FAMU som absolvoval inscenáciou Žobrácka opera a filmom na motívy poviedky W. Wolfovej Strašidelný dům, ktorý dostal Cenu Literárneho fondu za réžiu, kameru a scenár.  Absolvoval som diplomovou prácou Na počiatku bolo slovo na tému Filmová adaptácia podľa literárnych a divadelných predlôh. Oponentom mi bol  Elmar Klos, ktorého tvorbu si veľmi vážim, hlavne jeho Oskarový film natočený spoločne s Jánom Kadárom Obchod na korze.

Po skončení FAMU v čase rozdelenia republiky som bol v Bratislave. Žil som v ilúziách, že nie je možné, aby sa Československo rozdelilo. Keď sa tak stalo, vrátil som sa tam, kde som mal vytvorené profesné zázemie. Do Prahy. V tom období ma oslovil filmár Fero Fenič a začala moja spolupráca s Febiom, pre ktoré som natočil 82 projektov.

Rok ste boli aj pedagógom televíznej tvorby na FAMU. Diváci Vás spoznali aj ako režiséra prvej sady seriálu Ordinácia v ružovej záhrade...

Mal som chuť natočiť niečo hrané. V tej dobe  ma oslovila TV Nova. Téma Ordinácie sa mi páčila. Asi by to celé vyzeralo kvalitnejšie, keby povolili filmovú technológiu.  Natáčanie bolo náročné a som rád, že sme zohnali dobrých hercov.  Upravovali sme texty, aby vznikli situácie. V zadaní bola aj pesnička - oslovil som Mira Žbirku a Kamila Peteraja, ktorý si potom otextoval aj slovenskú verziu. Točili sme dva a pol roka a rád na to spomínam. Štafetu nekonečného seriálu som odovzdal ďalej...

Z našich rozhovorov si spomínam na vašu detskú lásku k detektívkam, obdiv k Hercule Poirotovi, či k Hitchkokovým filmom. Prvý česko-slovenský projekt Kriminálka Staré Mesto I. + II., bol ocenený  aj na Medzinárodných festivaloch detektívnych filmov v Moskve...

Prísľubom bolo herecké obsadenie Zuzany Fialovej a Milana Lasicu, s ktorým som v minulosti spolupracoval v inscenácií pre ČT Ohnivé námluvy.  Scenár Kriminálky som musel upraviť, aby mal filmovú atmosféru. Podmienky nikdy nie sú veľmi dobré vtedy, keď musíte plniť viac zadanie producentov, ako vyžaduje daný žáner.   

Aj keď sen každého režiséra je robiť celovečerné filmy, realita je často iná: tu a teraz mám svoju prácu a musím si k nej vytvoriť vzťah, aby ma bavila. Všetko nakrúcam s nasadením a zaujatím.

Prišla aj ponuka na réžiu slovenského seriálu Tajné životy, za ktorý ste na Festivale Finále Plzeň dostali v roku 2015  Hlavnú cenu za najlepší televízny projekt v kategórií „cyklická dramatická tvorba“...

V Tajných životoch  mi dali dôveru na základe Kriminálky Staré Mesto. RTVS mala obavy, či sa na seriál o týraných ženách vôbec niekto bude dívať. Ale mal väčšiu sledovanosť, ako iný seriál v komerčnej televízií, ktorý bol menej konfliktný. Túto tému sme sa snažili spracovať triezvo a bez sentimentu. To je skúsenosť z nakrúcania dokumentov, ktorá mi pomáha urobiť reálnejšie scény. Postavy musia žiť, musia mať vývoj.

Ako postupujete pri práci s hercom?

Pri obsadzovaní herca musím získať pre svoju predstavu producenta. Charakter nesmie byť jednoznačný. Ide o proces hľadania. Nechávam si postavy ožívať vo fantázií, pri natáčaní sa  hercami nechávam rád prekvapiť.

Dozvedela som sa, že si vyberáte aj hudbu, či exteriéry. Práca režiséra je teda aj o neustálom hľadaní, počúvaní intuície, o dobrom tíme...

Sedím za počítačom, cestujem, dívam sa, fotím, volám architektovi, skladateľovi, ľudom, s ktorými pracujem.  Preto je dobré mať čo najviac príprav, lebo na filmovačke je už málo času.  Tímov mám viacero, dáva to slobodu. Som rád, keď si spolu povieme, ako to vidíme. Potrebujem odozvu, dialóg. Ani herci nie sú len vykonávatelia mojich predstáv. Skôr dávam otázky a na základe stretu vzniká niečo nové.

 Ste režisér, ktorý má jasnú predstavu, ako má dielo vyzerať?

Každý potrebuje individuálny prístup. Treba vedieť herca odhadnúť ako človeka.  Niekto potrebuje toho povedať v príprave viac, niekto menej. Najpodstatnejšie je, aby sa všetci zbavili strachu. Lebo v strachu nie sme schopní pracovať naplno.

Nakrútili ste viacero seriálov (Ordinácia..., Obchoďák, První krok...). Zaznamenali sme aj váš hraný film Definice lásky a chystáte aj filmovú adaptáciu novely Jiřího Stránského...

S filmovým uvažovaním má literatúra málokedy niečo