A čo bude nasledovať teraz, môj pohreb? Čakala som, že toho bude viac...

„Vždy som si myslel, že keď sa naskytne takýto okamžik, treba ho využiť, ale zistil som, že okamžik využije nás a treba sa mu len odovzdať...“

Nejde len o fyzický vývoj, ale predovšetkým o osobnostné a profesionálne dozrievanie všetkých účinkujúcich, prednostne autora scenára a režiséra Richarda Linklatera, ktorý vo filme Boyhood konzervuje platné a pravdivé indície, akoby pozbierané na vlastnej ceste (nie len svojím) detstvom, dospievaním a starnutím. Jeho dcéra Lorelei stvárnila jednu z  hlavných „detských“ postáv a otcovi vo finálnej verzii filmu doslova vyrastie pred očami, podobne ako vyrastú a zostarnú jej hereckí kolegovia, ale i samotný režisér, ktorého pohľad na svet sa za dvanásť rokov prirodzene vyvíjal.

Boyhood sa dotkne všetkých a všetkého, dojemne zdôrazňuje, že údelom ľudského života nie je nič iné, len byť a zostáva nám len zúfalo sa pýtať „What is the point of everything?“, avšak bez nároku na odpoveď. Linklater pripomína ľudskú pominuteľnosť, nesiaha pri tom po tragédiách, nepatetizuje, jeho hrdinovia sú vyrovnaní, prežívajú svoj trpký okamih tu a teraz.

Herci sú zrastení s postavami, (na ich prejave sa absolútne neodráža „časozbernosť“ a s ňou spojené dlhé pauzy medzi natáčacími dňami) nehrajú, svoje vzťahy žijú, autenticita potláča akékoľvek presvitanie autora, scenár je minimalistický, presný v jednotlivostiach, dôraz kladie na maličkosti, skryté smietky, ktoré každodenne zametáme pod koberec. Plynulý vývoj „života“ graduje pozvoľna, prirodzene a pomaly, tak, akoby bol skutočne žitý.

Témou je „obyčajný život“, dospievanie, starnutie, každodennosť, to, čo sa na prvý pohľad zdá byť banálne je paradoxne „všeobsiahle“, takmer absolútne. Linklater dáva potrebný priestor, tému rozvíja pomaly, aj keď jednotlivé obdobia života sa rýchlo striedajú, postavy rastú a starnú z minúty na minútu. Režisér je dôsledne opatrný, keď je potrebné pribrzdí,  je minimalistický v dramatizácii, pri fabulácii presne vie, kedy byť rázny, darí sa mu svoje prsty dômyselne skryť. Vývoj vzťahov, všetky trápnosti, tajomstvá a sny zdieľame s postavami, zžívame sa s Linklaterovou predstavou života.

KINEMAVIDEO3147.

Boyhood sa zdá byť dokonalou ilúziou reality, no v skutočnosti je niečím viac, je filtráciou reálnych očakávaní, názorov, všetkých odleskov sveta, ktorý sa v tvorcovi odráža. Autorova výpoveď je úprimnou esejou, téma je komplikovaná a obsiahla, reaguje na otázky, ktoré si aspoň raz v živote položí každý. Rozohráva situácie, z ktorých postavy nevychádzajú ako víťazi, ani porazení, obracia ich späť k nevedomosti obnažené na holú kosť a jediným ponúkaným návodom je: žiť sám seba tak, ako nikto nikdy pred tým, radí nám nechať sa unášať svetom.

Jednotlivé scény zdôrazňujú hĺbku chvíle, záblesky momentov, ktoré pre jedného znamenajú súčiastku vlastnej pamäťovej karty, chrbtovú kosť bytia, od ktorej sa odráža jeho všetko, pre druhého nemusia znamenať nič... V postavách kypí pravá krv, jednotlivé pohľady, gestá, dialógy, všetko je na svojom mieste tak nenútene, že dosiahnuť reálnejší a autentickejší efekt sa režisérovi snáď ani nemohlo podariť. Všetko sa deje s prirodzenou ľahkosťou, jednoducho, tak, akoby sa to bolo presne takto stalo, no film nekopíruje realitu, je jej výťažkom, na nič sa nehrá, nič nesľubuje, nesnaží sa šokovať, presvedčiť, zaujať, ukazuje život v jeho obnaženej podobe, jeho najprirodzenejšiu tvár, zhŕňa každodenné a dobre známe grimasy, vyberá z našich pocitov, pretriasa obavy, sny, omyly, skladá mozaiku, ktorá nikoho neminie, mozaiku, v ktorej režisér topí všetkých: postavy, divákov, ale predovšetkým sám seba a svojich blízkych i vzdialených, prostredie Ameriky, mentalitu obyvateľstva, spôsob života, v ktorom sa sám zrkadlí, všetko, čo ho obklopuje. Svet má dokonale zmapovaný a vyčerpávajúco z neho „kradne“, poskytuje to, čo sa sám naučil, predostiera vlastné naivné omyly a zakopnutia.

„A čo bude nasledovať teraz, môj pohreb? Čakala som, že toho bude viac...“

Bez ohľadu na vek hľadáme odpoveď na to, akí máme byť, bez ohľadu na vek sme stratení v zmätku, v láske a smútku z toho, že všetko pominie bez upozornenia, bez možnosti nadýchať sa do sýta. Linklater pripomína, aby sme sa odovzdali, dovolili svetu rozomlieť nás a vypľuť plnších ako kedykoľvek pred tým, zdôrazňuje, že v tom víre nie sme sami, máme mantinely: rodinu, učiteľov, priateľov, nešťastné lásky, nevlastných otcov, exmanželov, kolegov a spolužiakov, od ktorých sa odrážame, od ktorých závisí čiara nášho zmätku, ktorý je neopakovateľný, jedinečný a plný emócií.

Boyhood ukazuje život zložitý, krehký, neopakovateľný a krásny so všetkým čo prináša. Tak postoj chvíľu svet, nech si ťa obzrieme zo všetkých strán, nech môžeme zahodiť zlomky svojich strachov, otriasť sa a vypiť všetky farby, splynúť, zošedivieť a ustrnúť v starobe, samote a dokonalom smútku z konca, pri všetkej bolesti šťastní, zmierení s predurčením smrti, ktorá nerobí výnimky.