Hipsterský eklektizmus

Krátka, v tom čase ešte študentská prvotinami z tvorby Jitky Rudolfovej zarezonovala hneď na dvoch festivaloch, na Fresh Film Feste i Famufeste.  Celovečerný debut o bilancujúcich tridsiatnikoch už, ale čakalo v očiach porotcov, kritikov aj divákov ostrejšie a vlažnej prijatie. Po štvorročnej odmlke sa Rudolfová vracia na veľké plátno s filozoficko-romantickou úvahou o partnerstve a  umení.

Filmová strihačka Milena (Jana Plodková), v snímke prezývaná familiárne Milenka, sa zmieta v neuspokojivom milostnom pomere s tlmočníkom a prekladateľom Vladimírom (Martin Myšička). Vzťah vystavaný na nestabilnom podloží textových správ a občasných intímnostiach len maskuje najbanálnejšiu a pritom najprirodzenejšiu potrebu človeka, nebyť sám. V snahe zdieľať aspoň na krátko radosť a rozkoš z partnerského spolunažívania Milena zatvára oči pred realitu.

KINEMAVIDEO2042.

„Posedlost láskou, posedlost uměním, posedlost originalitou, posedlost napodobováním, posedlost úspěchem, posedlost penězi a posedlost sám sebou“, sú podľa oficiálneho zdroja ústrednými motívmi snímky Rozkoš. (zdroj: Česká televízia). Nedostatok posadnutosti a zanietenia Jitke Rudolfovej skutočne nemožno odoprieť. Množstvo tém rozohraných na pomerne malom priestore, ale zvádzajú k frázy priamo z filmu: „Mnoho zajíců myslivcova smrt.“

Jednoducho povedané aj málo je niekedy viac. Príbeh dospelej, no nerozvinutej lásky v umeleckom kontexte je bez pochýb dobrou a vďačnou témou na filmové spracovanie. Množstvo okrajových prvkov, ale potláča samotný dejový rámec do úzadia a naopak vyzdvihuje samoúčelné a nedotiahnuté narážky a odkazy na súčasné umenie v širokom spektre jeho vyjadrovacích prostriedkov. Pre neznalca umeleckej scény sa tak temer dvojhodinový rýchlo kurz umeleckej scény mení v hipsterský eklektizmus.

Originalitu, ušľapáva potreba byť čo najviac súčasný a cool. Každý v Milenom okolí je umením zasiahnutí profesne či voľno časovo. Nádych „nedostačujúcej“ umeleckosti do snímky vnášajú filozoficko-hĺbavé parafrázy Jeana Baudrillarda. Silné slová francúzskeho postmodernistu sa v nevhodnom koncepte strácajú a rozpúšťajú ako kocky ľadu. Efektne pekné, no opäť nedotiahnuté prvky ako pohyblivá reklamná plocha (nová forma vyjadrovacieho prostriedku) umiestnená naproti Mileninho bytu, či monotónny chovateľský program v televízii pri ktorom hrdinka zaháňa svoje depresívne stavy končia v škatuľke načrtnuté a nedopovedane.

Nejasnosť a zbytočnosť (u mňa osobne) nezachráni ani polopatistický záver. Rozkoš je pretkaná odkazmi na lásku, v ktorej láska absentuje počínajúc menom hlavnej hrdinky, cez heterogénne prednášky o ľudskej sexualite, až po záhadné vzťahové úniky. Rudolfová podobne ako v Zoufalcoch ide s kožou na trh a cez postavy prezentuje samu seba. Posadnutosť po dokonalosti možno jasne sledovať v kompozícií obrazov. Lokality, v ktorých sa postavy pohybujú pôsobia pekne, ale len na oko. Významovo sa strácajú vo svojej samoúčelnosti. Kľúč k pochopeniu snímky Rozkoš sa ukrýva priamo v príbehu, v odkazoch a komentároch postáv.

Celkový dojem z filmu tak možno dešifrovať cez  Milenu reakciu na Hynkov mapping: „Je to zajímavý. ... Já nevím jestli se mi to líbí nebo nelíbí. ....   A co mám tedy říct když nevím co cítím když se na to dívám. Takhle když se na to dívám tak se mi to líbí, ale zároveň se těším, až to skončí.“ 

Hodnotenie : 3/10