REŽISÉRKA NA HRANICI (KINEČKO)

REŽISÉRKA NA HRANICI (KINEČKO)

Článok



Budúci rok príde do kín veľké prekvapenie. Film  Až do mesta Aš  sa odohráva na česko-nemeckých hraniciach, na ktorých sa zbiehajú z oboch strán ľudia, ktorí niečo hľadajú. Dievčatá, ktoré prichádzajú robiť šičky do továrne si chcú zabezpečiť dôstojný život a relatívne majetní Nemci lacnú zábavu. Všetko sa to mieša v akomsi Babylone jazykov a hodnôt, v ktorom sa búrajú prirodzené ľudské zábrany.

Iveta Grófová (IG): režisérka pripravovaného filmu Až do mesta Aš.
Silvia Silviová (SS): Jedna z protagonistiek spomínaného filmu. V súčasnosti študentka 1. ročníka dokumantárnej réžie na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU.
Eva Križková (EK): šéfredaktorka dvojmesačníka KINEČKO.

EK: Ako sa z pôvodného zámeru nakrútiť dokumentárny film o šičkách v Aši nakoniec stal hraný film?

IG: Spočiatku som do Ašu dlho chodila na prieskum. Vyberala som si reálne prostredia, spoznávala ľudí a pripravovala sa na nakrúcanie dokumentárneho filmu. Narazila som však na problém. Uvedomila som si, že keď chcem nakrúcať o dievčatách, ktoré sa zo šičiek postupne stávajú kurvami alebo spoločníčkami miestnych Nemcov, tak zachádzam do takej oblasti života, o ktorej tie reálne ženy, čo túto skúsenosť zažívajú, už nemôžu vypovedať stopercentne otvorene a úprimne. Preto som sa rozhodla použiť metódu prelínania hraného a dokumentárneho žánru a do reálneho prostredia som nasadila dve (ne)herečky, Silviu a Dorotku, ktoré som používala ako akési provokatérky. Pomáhali mi rozvíjať akciu medzi ostatnými postavami, ktoré neboli hrané.

EK: Čo je to za postavu Silvia, ktorú ty v tomto filme hráš?

SS: Hrám tam spolubývajúcu mladej neskazenej Dorotky, ktorá sa nasťahuje na ubytovňu a stretne ma tam. Som strašne funny, tvárim sa, že všetko poznám, všetko jej ukážem a budeme najlepšie kamošky. Postupne ju začnem vodiť do tej ašskej spoločnosti, na diskotéky, medzi štetky, až to nakoniec dopadne tak, že ju za dvadsať eur predám nechutnému starému Nemcovi. Je to pekná postava, mám ju rada. Ivet, prečo si si do tejto úlohy vybrala práve mňa?

IG: Vybrala som si ťa na základe určitého temperamentu, ktorý môže mať rovnako prostitútka v Aši, ako režisérka na VŠMU. Páčilo sa mi, ako sa navonok prejavuješ. Pre mňa je tá postava, ktorú hráš, citlivý človek, ktorý nevie, ako sa má postaviť k danej situácii a svetu, tak sa jednoducho zblázni. Okrem toho máš talent improvizovať a ja som potrebovala nejakého provokatéra, ktorý rozprúdi niektoré situácie.

SS: No to máš pravdu. Ja som tam vlastne pôvodne mala byť taká úplne vedľajšia postava. Ivet ma vždy zavolala, keď potrebovala rozhýbať nejakého nehybného neherca a ja som sa do tej situácie tak navtierala, že už nebolo možné odtiaľ odísť. Ja tam hrám v toľkých scénach, až je to neskutočné. Vlastne teraz som už skoro hlavná postava, nie?

IG: Je pravda, že si na to teraz v strižni musím dať trochu pozor. Asi z tých scén budem musieť dosť vystrihnúť.

SS: Ja som ambiciózna herečka.(...) Ivet, ty si pôvodne študovala na VŠMU animáciu, po treťom ročníku si prestúpila na dokument. Prečo ti to tak dlho trvalo?

IG: Keď som bola prváčka na animácii, vymysleli sme si aj s mojimi spolubývajúcimi, kameramankou Vierkou Bačíkovou a dokumentaristkou Katarínou Černákovou projekt road movie troch dievčat po Slovensku. Ja som doňho mala spraviť nejaké animácie – pixelácie a takéto veci. Nakoniec sa veci vyvinuli tak, že sme sa s Vierou od Kataríny odčlenili a natočili sme vlastný film. Vzhľadom na naše vtedajšie chabé skúsenosti sme nazbierali toľko materiálu, že sme sa s ním ďalšieho polroka trápili v strižni. A tak som namiesto štúdia animácie strihala dokumentárny film. Už vtedy mi všetci hovorili, že by som to asi mala ísť študovať, ale ja som stále chcela byť animátorka. /smiech/. Až po treťom ročníku som pochopila, že je to blbosť a prestúpila som na dokument. 

Režisérka na hranici (Kinečko)

SS: Prečo tá výroba tak dlho trvá? Údajne sa v strižni topíš pod návalom materiálu a nevieš, čo s tým. Kedy si už dáš nejaký deadline a film dokončíš?

IG: To, že mám z “Ašu” priveľa materiálu je fáma, ktorá vznikla z toho, že film točím od roku 2006. V skutočnosti je to tak, že odkedy točíme na HD, je to spolu niečo málo cez tridsať filmovacích dní a nie viac ako päťdesiat hodín materiálu. Myslím si, že to nie je až tak veľa. Samozrejme, že keď sa mi podarí vytvoriť medzi protagonistami dobrú atmosféru a navodiť potrebnú situáciu, nechám kameru pustenú aj pol hodinu. Nechám ľudí v akcii a nerežírujem ich, lebo potom sú neprirodzení. Ja musím zistiť, kto mi sedí pred kamerou a čo od neho môžem čakať a potom mu dať čas prejaviť sa. To sa nedá urobiť za päť minút. Radšej budem dlhšie pracovať na jednom filme, ktorý bude dobrý, ako by som natočila päť vecí, ktoré budú trápne. A urobiť zlý film, to je úplná blbosť. To už radšej neurobiť žiadny.

SS: Prečo si sa rozhodla pre Vierkinu poetickú kameru, keď si mohla k drsnej téme používať surový dokumentaristický štýl?

IG: Ale tá kamera je surová.

SS: Tá kamera je surová? Tá kamera je nádherná.

IG: Dobre, ale to sa nevylučuje. Poetická kamera je, keď napríklad záber nasvietiš tak mäkko, že pôsobí až ateliérovo. Alebo tam dáš nejaký snový prvok. My naopak využívame čo najmenej svietenia a snažíme sa to urobiť čo najcivilnejšie. Vždy využívame svetlo, ktoré sa prirodzene nachádza v prostredí /napr. neóny/ a minimum štylizácie. Ale samozrejme tá estetika tam je, pretože si vyberáme fotogenické miesta. S poetickou kamerou by som išla sama proti sebe. Preto sa mi výborne robí s Vierou. Nerieši na pľaci seba ako kameramanku, ale to, čo je dobré pre film. Iný kameraman si dotiahne na pľac štyri svetlá a potom smúti, že mu nevyšla kontrička. Je mu absolútne jedno, že je to celé neprirodzené.

SS: Svojich protagonistov často dostávaš do situácií, v ktorých, povedzme si narovinu, nepôsobia zrovna ako pozitívni hrdinovia, ktorých by sme chceli spoznať. Tvoj film odhaľuje v ľuďoch skôr tú temnejšiu stránku – zlodejstvo, perverznosť, ľudskú hlúposť. Niektorí protagonisti sa pred tvojou kamerou doslova zosmiešňujú.  Ako sa s tým morálne vyrovnávaš ako tvorca?

IG: /smiech/ To je dobrá otázka, ale ťažko sa na ňu odpovedá.... /pauza/. Určite mám svoju hranicu, čo áno a čo už nie. Nemám rada, keď sú ľudia pred kamerou vmanipulovaní do situácie, v ktorej by sa tak normálne nikdy nezachovali. Z toho mám zlý pocit a nedokážem sa cez to preniesť. Ale, ak sa ľudia pred kamerou prirodzene prejavujú ako negatívne postavy, tak to zvládam, lebo sú sami za seba. Druhá vec je baviť sa o manipulácii v strižni, to už je zodpovednosť autora. Kvôli tomuto si vyberám ľudí, ktorí sú prirodzení a zaujímaví v tom, akí naozaj sú a nie, ako vyzerajú. Takýchto ľudí potom pred kamerou nemusím do ničoho tlačiť.

SS: Mala si konkrétnu dilemu v strižni, keď sa ti nejaká scéna zdala dobrá, ale zrazu si si uvedomila, že to toho človeka stavia do zlého svetla a nemôžeš si to dovoliť?

IG: Hej. To bola situácia, keď som to prehnala a aj som to potom oľutovala. Stále som tlačila do jedného z mojich protagonistov, aby sa mi vyzliekol do pol pása pred kamerou. Keďže medzi nami bolo priateľstvo, on to pre mňa urobil. Neskôr som pochopila, že to bolo preňho asi ponižujúce a urobil to pre mňa. V strižni som pochopila, že som z neho urobila akúsi bábku. Stál tam vyzlečený a nechápal prečo. Došlo mi, že scény, ktoré sú mnou štylizované a ľudia v nich nekonajú prirodzene, jednoducho nevychádzajú a ani z nich nemám dobrý pocit.... takže sa mi tá scéna ani nezdala dobrá - nevyšla mi.

SS: Ako nachádzaš ľudí, ktorí účinkujú v tvojich filmoch? Mám takú skúsenosť, že väčšina ľudí nechce byť nakrúcaných- majú z toho strach. Pritom v tvojom filme robia ľudia pred kamerou také veci, že mi oči vyliezajú z jamiek, keď to vidím. Ako to s nimi robíš?  Je to nejaký dar alebo čo?

IG: No to ľudia musia sami chcieť. Mňa by určite nikto nenahovoril, aby som hrala v nejakom filme, lebo ja sa pred kamerou necítim dobre. Jednoducho si vyberám ľudí, ktorí chcú byť pred kamerou a súčasne sa cítia  pred ňou sami sebou. Takýchto ľudí ale nie je veľa - treba ich hľadať.

SS: Ale ľudia, ktorí ťa nepoznajú, sa vždy trochu boja, že možno budú zneužití a potom môžu byť pred kamerou neuvoľnení. Ako si získavaš ich dôveru?

IG: Vždy za nimi najskôr chodievam bez kamery a dlho trvá, kým si ten vzťah vytvoríme. Takto potom ľudia idú pred kameru ako moji priatelia, s dôverou, že im neublížim. Druhý typ sú exhibicionisti, teda ľudia, ktorí s tým nemajú problém a dokážu sa pred kamerou prejaviť tak, ako potrebujem. Ľudí treba vycítiť a vybrať si ich.

SS: Musí mať dokumentarita šťastie?

IG: Áno, ale je to tak, ako so všetkým. V momente, ako začneš uvažovať nad nejakou témou, začneš prirodzene priťahovať všetko, čo s tým súvisí. Zrazu otvoríš noviny a vidíš článok, ktorý s tým súvisí, stretneš niekoho, kto ti o tom začne rozprávať, si zrazu senzitívnejšia. Keď sa do niečoho človek pustí, začne prirodzene priťahovať veci, ktoré s tým súvisia. A tak to je aj s týmto filmom.

SS: Často si pri nakrúcaní hovorila, že pri tomto filme sa dejú akési zázračné veci “zhora”...

IG: Ono je to asi tak, že keď človek urobí maximum preto, aby to bolo dobré, potom príde odmena - je to ešte lepšie. A keď sa do toho pridajú ďalší ľudia, ktorí veria, že to stojí za to, potom sa už všetko deje samé. Nehovorím, že je to tak vždy, ale niekedy tá odmena naozaj príde... /úsmev/

SS: A čo tvorivá kríza? Čo bolo za tie štyri roky najťažšie? Kedy si to už chcela vzdať?

IG: Vzťahy s ľuďmi. Ale tak je to pri každom nakrúcaní, lebo na každom filme sa angažuje veľa ľudí, ktorí majú svoje vlastné záujmy. Nestratiť svoj cieľ a udržať použiteľné vzťahy s ľuďmi je niekedy to najťažšie. Zvládnem nakrúcanie, strihanie, produkciu, jednoducho všetko, ale dohodnúť sa s ľuďmi, od ktorých bytostne závisí film na tom, že tak, ako to chcem ja, je to najlepšie... to je najťažšie. Človek musí trvať na svojej predstave filmu. V momente, ako ju stratí a začne sa prispôsobovať producentovi alebo štábu, alebo komukoľvek, tak to nemôže byť dobrý film. Tým pádom nevyhnutne prídu vyhrotené situácie, v ktorých sa tvorca musí rozhodnúť: Buď to budem mať ja ťažšie, ale ten film bude taký, aký si ja predstavujem, alebo zvolím tú ľahšiu cestu a prispôsobím sa okolnostiam, napríklad dotočím film do dvoch rokov - ale to už vlastne nebude môj film.  Neviem, či je moja cesta správna, ale asi by som nebola spokojná, keby som to tak nerobila.

www.kinecko.com




Meno:
ODOSLAŤ
:)
REBRÍČEK SK
01 |
návšt. 48001
02 |
návšt. 12613
03 |
návšt. 7843
04 |
návšt. 7546
05 |
návšt. 4252
06 |
návšt. 2804
07 |
návšt. 2294
08 |
návšt. 2059
09 |
návšt. 1670
10 |
návšt. 1785
REBRÍČEK US
01 |
$20,6 mil.
02 |
$14,3 mil.
03 |
$11,4 mil.
04 |
$10,2 mil.
05 |
$10,0 mil.
06 |
$8,6 mil.
07 |
$2,9 mil.
08 |
$2,1 mil.
09 |
$1,7 mil.
10 |
$1,5 mil.
SOCIÁLNE SIETE
KOMENTÁRE
vaše novinky zo sveta zábavy
sector logo
network
ISSN 1336-4197. Všetky práva vyhradené. (c) 2019 SECTOR Online Entertainment / sector@sector.sk