VÝCHODNÝ FRONT

Vojna u našich východných susedov trvá už viac než rok a jej koniec je stále v nedohľadne. Pre mnohých je však, zdá sa, stále čímsi abstraktným, nepredstaviteľným alebo priam neuveriteľným. Autentický dokument Východný front, nakrútený medzi dobrovoľnými vojenskými zdravotníkmi priamo uprostred bojov, má ambície to zmeniť. Drsný film plný kontrastov, bolesti, bezmocnosti, ale aj obyčajnej človečiny mal presne v deň prvého výročia vpádu ruských vojsk na Ukrajinu svetovú premiéru na MFF Berlinale. Na Slovensku film ako prvý uviedol Febiofest a aktuálne ho môžete vidieť aj v bežných kinách.

Ako vyzerá rozbombardovaný panelák, vyhoretá škola či nemocnica rozmetaná do vzduchu už dnes, žiaľ, vďaka vojne na Ukrajine vieme všetci. Fotografie v novinách či zábery z večerných správ však stále nemožno porovnávať s tým, čo dennodenne vidia a zažívajú mladí muži a ženy z tímov dobrovoľných medikov priamo v teréne.

Práve oni sú hlavnými hrdinami a hrdinkami snímky Východný front a divákovými sprievodcami v celom tom marazme a chaose. Keď vyrážajú do služby, znamená to dni až týždne prespávania po náhodných útočiskách blízko bojovej línie, čakajúc na vysielačke na hlásenia o ranených. Keď sú potrební, vyrážajú prakticky bez akéhokoľvek krytia priamo na miesta bojov v rozstrieľaných vanoch so základnou zdravotníckou výbavou.

Na fronte ich čaká to najhoršie – priame následky mín, guliek, šrapnelov a trhavín na tom, čo boli ešte donedávna živé a zdravé ľudské bytosti. Kde je čo i len malá šanca na záchranu, púšťajú sa do nevyrovnaného boja s časom a terénom na ceste do najbližšej nemocnice, dúfajúc, že ich okrem šťastia nezradí ani večne poloprázdna palivová nádrž.

Aký je pomer ich úspešných a neúspešných misií síce nevieme, no isté je, že pri každej akcii môžu miesto záchrany cudzieho života stratiť ten svoj. A že nejaký skutočne majú film pripomína scénami zo vzácnych okamihov uvoľnenia, kedy sa z bojovej línie sťahujú do zázemia k svojim rodinám – napríklad, aby oslávili krst syna jedného z kolegov.

Vidieť ich bez uniforiem nad jedlom a pitím, pri bezstarostnom kúpaní na jazere či srdečných debatách s najbližšími je pre diváka skoro rovnako intenzívne ako zábery utrpenia a smrti z ich výjazdov. Odrazu sa totiž pozeráme takmer do zrkadla: Vidíme ľudí, ktorí by mohli byť našimi susedmi či kamarátmi, na záhradách a v bytoch, ktoré sa nápadne podobajú tým našim. Počujeme ich vtipkovať, doberať si jeden druhého alebo vysvetľovať, aké ťažké bolo aj pre ich najbližších – často pochádzajúcich priamo z Ruska – prijať a pochopiť, čo sa to vlastne deje.

Východný front je spoločným dielom dvojice režisérov: 34-ročného Jevhena Titarenka a 59-ročného Vitalija Manského. Titarenko má priame skúsenosti s bojmi už od roku 2014, kedy sa ako medik dostal na Donbas, a pred Východným frontom stihol o rusko-ukrajinskom konflikte nakrútiť pár kratších dokumentov. Boje, ktoré naplno prepukli vo februári 2022, zaznamenával od prvého dňa a vo filme ho vidíme aj pred kamerou ako jednu z hlavných postáv.

Vitalij Manskij nakrúca už od konca 80. rokov 20. storočia a s viacerými zo svojich dokumentov zaujal aj na prestížnych festivaloch v Cannes, Berlíne, Toronte či San Sebastiane. Paradoxy a kontroverzia ruského sveta patria k jeho ústredným témam. V roku 2018 napríklad získal v Karlových Varoch cenu za Najlepší dokument s filmom Svedkovia Putinovi, o tri roky neskôr na festivale Ji.hlava porota ocenila jeho film Gorbačov. Raj – portrét nedávno zosnulého strojcu Perestrojky.

Mix autenticity, zrozumiteľnosti a skúsenej dramaturgie vo filme dobre funguje. Východný front sa vyhýba prvoplánovému pátosu a nevyžíva sa v brutalite, hoci pred drsnou realitou zachytenou kamerou priamo na Jevhenovej uniforme ani neuhýba. Nezachádza do doslovného vysvetľovania, neromantizuje ani nedémonizuje, nerieši v podstate ani politiku. Hoci jeho postavy dostávajú priestor vyjadriť svoje názory a dôvody, pre ktoré riskujú za nezávislosť vlasti život, najlepším a najpresvedčivejším zdôvodnením je ich hmatateľná spolupatričnosť a zomknutosť v akcii aj chvíľach oddychu.

Film, samozrejme, nie je žiadnou optimistickou rozprávkou. Ťažoba, márnosť a bezmocnosť nad nezmyselnosťou všetkého toho zmaru a utrpenia na vás ešte asi bude sedieť hodnú chvíľu po dobehnutí záverečných titulkov. Jednou z najsmutnejších je hádam scéna s obrovským stádom opustených kráv, ktoré bezradne čakajú na smrť až po krky uviaznuté v lepkavom blate. Do mysle sa vkráda spomienka na „bažiny smútku” z Nekonečného príbehu a neostáva než dúfať, že príbeh tejto vojny koniec predsa len mať bude a Jevhen bude môcť hádam v dohľadnej dobe nakrúcať filmy aj na veselšie témy.

Veriť, že nejaký film môže zmeniť pohľad na dianie na Ukrajine tých, čo sa jej obetiam a obrancom aj po roku podrobne zdokumentovaných zverstiev ruských agresorov dokážu vysmievať, to by asi bolo naivné. Ak však niekto premýšľa, ako asi dobrovoľníci v prvej línii vyzerajú, nevie pochopiť, prečo ich pud sebazáchovy dávno nevyhnal do bezpečia, alebo váha, ako by sa asi k rovnakej situácii postavil on sám, Východný front ponúka príležitosť nájsť na svoje otázky aspoň čiastočné odpovede.

Eastern Front (Lotyšsko, Česká republika, Ukrajina, 2023, 98 min.)
Réžia: Vitalij Manskij, Jevhen Titarenko. Scenár: Vitalij Manskij. Kamera: Yevhen Titarenko, Ivan Fomichenko. Strih: Andrey Paperny. Zvuk: Václav Flegl