RIMINI

Spojte Mickeyho Rourkea z Wrestlera a Jeffa Bridgesa z Big Lebowského, dajte mu do jednej ruky spevácky mikrofón, do druhej fľašu tvrdého, a pod taktovkou Ulricha Seidla dostanete pozvánku na Richieho Brava z Rimini.

Niektoré komentáre na filmových weboch opisujú bývalú popovú ikonu aj ako „Karla Gotta zo second handu“, nám tiež napadá prirovnanie „Karol Duchoň z AliExpressu“. Takto silne je zaujímavá postavička bohéma pred dôchodkom.

Smrť matky ho zafúkne z jeho nového domova v Taliansku späť do rodného Dolného Rakúska. V jeho niekdajšej detskej izbe nás na plagátoch víta Charlton Heston z Bena Hura či Vinnetou. Hneď po príchode sa opíja s bratom (jemu je venovaná Sparta uvádzaná nedávno na festivale v Jihlave) a na druhý deň idú pozrieť otca v bezútešnom stave do domova dôchodcov (posledná rola Hansa-Michaela Rehberga). Richie zaspieva na matkinom pohrebe a vracia sa späť do svojho Rimini, kde žije zo zašlej slávy speváckej hviezdy a živí sa obšťastňovaním seniorských dám: spevom a aj inak.

Rourke, „Dude“, pseudo Gott. Už len z tohto krátkeho, no silného asociačného zoznamu musí byť evidentné, že Bravo je výnimočná postavička. Jeho postava nie je v žiadnom prípade zlátanina, akurát môže evokovať spomínané postavy či osobnosti. Výstrednosť a prirodzenosť idú ruka v ruke a možno je to aj tým, že ide o úprimne napísanú a zahratú figúrku.

Totižto, akokoľvek hlavná postava pôsobí nechutne (samotným vzhľadom, správaním, slovníkom, životným štýlom) – verte, či nie – zájde vám postupne pod kožu. A to je zásluha symbiózy viacerých filmárskych zložiek: ako scenára a dialógov, ako hereckého uchopenia, tak snímania kamery. Herecký predstaviteľ Michael Thomas je excelentný a veríte mu celkovú „vyžitosť“, vrátane všetkých neduhov, o ktorých ste presvedčení, že ich pestuje už roky rokúce.

Mimoriadne autentickým výkonom a nechutnosťami môže Richie pripomenúť aj takého Fritza Honku z U zlatej rukavičky (2019). Koniec koncov, Seidl je špecialista na zobrazovanie intímneho života nepekným, neprikrášleným spôsobom a aj tentokrát budete svedkami scén, kde si nebudete istí, či ich chcete skutočne dopozerať. Na mysli máme explicitný sex medzi 60 až 70-ročnými protagonistami.

Všetky postavy sú bezútešné a prázdne, no najviac tá, ktorá najvýraznejšie kričí svojou extravaganciou. Richieho „punc“ najviac demaskujú stretnutia s „objavenou“ dospelou dcérou, ktorá ho rozhodne nešetrí a kde mu už ani pohárik ostrého či korzet nepomôžu.

Rimini nepripomína Wrestlera (2008) len strohým civilným spracovaním (pre Aronofského netradičným) a hereckým zjavením Mickeyho Rourkea (postavou, účesom, vyžitou tvárou), ale najmä líniou udobrovania sa s odcudzenou dcérou. Tu však ani stopy po konvenciách a už vonkoncom nie pátose. Načrtnuté uzmierovanie je z oboch strán len zlým koncertom vykorisťovania a neúprimnosti.

Scenáristicky výborne funguje koncept „po sezóne“. Obľúbená severotalianska letná destinácia zíva totálnou prázdnotou. V Rimini je už niekoľko týždňov po lete, navyše mnohé turistické zariadenia majú najlepšie roky za sebou a taký Richie je už úplne za zenitom. Vyľudnené pláže, nehostinné veterné počasie, ošumelé putiky, špinavé herne, prázdne nočné ulice, poloprázdne hotelové haly... a všade tu „pracuje“ a sa poneviera „náš“ bohém. Prázdnosť prostredia je ukážkovou reflexiou prázdnosti postáv.

Dej (krátke Rakúsko – mŕtve Taliansko – pár vystúpení – pár sexuálnych služieb – rodinné uzmierovanie sa) by sa dal skomprimovať do necelej hodiny. V Rimini trvá dobré dve a z nášho pohľadu nevadí, lebo filmárskym postupom sa darí vlepiť diváka do atmosféry. Tento prístup bude samozrejme rozdeľovať a na svoje si príde azda len výlučne artové publikum, ktorému však neprekáža, keď postava odchádza na vlak, vystupuje, ide perónom, potom po schodisku, vychádza z baru, ide po chodníku, vchádza do hotela, prechádza po dlhej chodbe a potom napríklad chvíľu sledujeme detail jej tváre. Pre niekoho nuda, pre iného pomalý, ale zaručený prostriedok stotožnenia sa.

Seidl strieda statické minimalistické zábery s neraz dokonalou symetriou s pohybom kamery, kedy sme neustále nalepení na našom hrdinovi. Forma tak osciluje na hranici hraného filmu a dokumentárnych postupov, ku ktorým má rakúsky režisér veľmi blízko (V pivnici, Safari).

S miernym zveličením môžeme skonštatovať, že ak by Seidl nakrútil remake amerického Wrestlera, nevyzeral by inak. Za nás ide o jeden z artových filmov roka, u ktorého však hrozí v tuzemských kinách taká návštevnosť, akú zhruba mával samotný Richie Bravo na svojich hotelových vystúpeniach.

Rimini je pohľadnicou, ktorú nechcete nikdy poslať ani dostať. Smutný pozdrav z časopriestoru, kde sú vlasy mastné aj po dôkladnom umytí, duša nezvratne skazená, poháriky večne prázdne, zrkadlá pokrivené, publikum hluché i slepé, chodby dní zatuchnuté a rodinný dom prázdny, aj keď sa nečakane zaplní. Pri takomto pohľade je aj maska najväčšieho zhýralca primalá.

Rimini (Nemecko/Rakúsko/Taliansko, 2022, 114 min.)
Réžia: Ulrich Seidl. Scenár: Ulrich Seidl a Veronika Franz. Kamera: Wolfgang Thaler. Hudba: Fritz Ostermayer, Herwig Zamernik. Hrajú: Michael Thomas, Tessa Göttlicher, Hans-Michael Rehberg, Inge Maux, UYS, Claudia Martini, Georg Friedrich a ďalší.