KOLESO ŠŤASTIA A FANTÁZIE

Japonský režisér a scenárista Rjúsuke Hamaguči zarezonoval u divákov po prvýkrát intenzívnejšie vťahujúcou rozsiahlou drámou Happy Hour (2015) s neuveriteľnou dĺžkou 317 minút. No kariérne najúspešnejším bol pre neho práve rok minulý. Filmová adaptácia Murakamiho poviedky Drive My Car (2021) získala, okrem mnohých iných ocenení, Oscara v kategórii Najlepší cudzojazyčný film. Ešte pred ňou stihol natočiť aj romantickú drámu Koleso šťastia a fantázie / Wheel of Fortune and Fantasy, ktorá sa nám ponúka na platforme HBO Max.

Hamaguči okrem filmu prvotne vyštudoval estetiku, čo v jeho snímkach aj patrične cítiť. Koleso šťastia a fantázie je tvorené troma komornými poviedkami, ktoré síce fungujú samostatne, ale zároveň ich spája spoločná téma osudových náhod a vzácne kúzlo vládnuce danému okamihu. Rovnako ako jeho ostatná tvorba, i tento počin si žiada oddýchnutého a trpezlivého diváka.

V prvom príbehu s názvom „Magic“ sledujeme dôverný rozhovor Meiko (Kotone Furukawa) s priateľkou Tsugumi (Hyunri) počas cesty v taxíku. V prítmí, na pozadí rozmazaných blikotajúcich svetiel z vonkajšieho sveta, rozpráva modelka Tsugami s oduševneným tónom o mužovi, s ktorým sa nedávno zoznámila. O okamžitej iskre, ktorá prerástla do „milovania sa cez konverzáciu“. Meiko však čoskoro dôjde, že ide práve o jej bývalého priateľa Kazuakiho (Ayumu Nakajima), ktorého stále neprestala ľúbiť. Hamaguči nám v závere poskytuje dva rôzne možné konce, pričom oba vedú k úplne odlišnej budúcnosti postáv.

Pod názvom „Door Wide Open“ sa skrýva milostný vzťah dvoch študentov a Sasakiho mstivý plán (Shouma Kai) vydierať cez vydatú matku Nao (Katsuki Mori) univerzitného profesora Segawu (Kiyohiko Shibukawa). Učiteľ, ktorý je známy tým, že dvere jeho kancelárie zostávajú vždy otvorené dokorán, aby medzi ním a študentami nedošlo k akejkoľvek kompromitujúcej situácii, nedávno nevyšiel Sasakimu v ústrety.

V deji dominuje akt pomsty za zmarenú kariéru a erotická pasca v podobe Nao predčítavajúcej dráždivú pasáž z jeho oceňovaného románu. Vnútorne stratená žena naráža na nečakane odmeraný a mlčanlivý prístup profesora. Namiesto podľahnutia či aspoň nadviazania očného kontaktu je jeho reakciou dojímanie nad jej krásnou farbou hlasu a prekvapivý záujem o hlbšiu konverzáciu. Nešťastný okamih neopatrnosti však prináša pre obe strany deštruktívny koniec.

Trojuholník uzatvára finálna epizóda “Once Again” o stretnutí dvoch zrelých žien na eskalátore takmer po dvadsiatich rokoch. Po intenzívnom dialógu a nadšení na spomienky zo školských čias odrazu zisťujú, že si obe tú druhú pomýlili. Moka (Fusako Urabe) v Nane (Aoba Kawai) videla svoju bývalú lásku, ku ktorej je dodnes zväzovaná silnými citmi. Vyčíta si, že o ich vzťah kedysi intenzívnejšie nebojovala. Nana si vďaka Moke zaspomínala na spoločné chvíle so samotárskou spolužiačkou, ktorú vždy v tichosti obdivovala.

Pomýlené identity tak spoja dve cudzie ženy s rovnakou energiou a potlačeným, rokmi nabaľovaným smútkom. Cez obrazné prevtelenie sa do svojich dvojníčok symbolicky odovzdávajú tej druhej nikdy nevyslovené odkazy. Milá a na prvý pohľad až banálna hra, pôsobí na ich utrápené duše ako silné katarzné liečivo s rýchlym nástupom úľavy.

Koleso šťastia a fantázie dokáže veľmi živo zachytiť poetiku intímnych chvíľ medzi dvojicami ľudí, ktorá sa zrodila celkom prirodzene, ako výsledok úsmevnej náhody. Nechýba ani občasný suchý humor, ktorý ešte viac pridáva na celkovej originalite. Hamaguči však prioritne stavia najmä na sile atmosféry a k dlhým konverzačným scénam ponúka precízne a inteligentne napísaný scenár. Spočiatku všedné rozhovory rýchlo odchyľuje od bežného typu dialógov a súčasne v nich nadväzuje na limity a úskalia dnešnej doby s užším zreteľom na japonskú spoločnosť.

Z pôvodných siedmych napísaných príbehov sa do finálnej snímky zredukovala iba spomínaná trojica v trvaní okolo 40 minút. Japonský tvorca si s nimi opäť vyslúžil pozitívne festivalové ohlasy vrátane ocenenia na Berlinale 2021 (Strieborný medveď, Veľká cena poroty). Úvahy o nenaplnenej či podmienenej láske idú ruka v rukáve s pocitmi žiarlivosti, túžbou po pomste či nevere, ako aj potrebe pochopenia a zbavenia sa výčitiek s premárnených príležitostí.

Kvalitnému civilnému herectvu dominujú ženské predstaviteľky, ktorých životy sa odrazu pohnú nepredvídateľným smerom. Režisér ich zasadzuje prevažne do tichého prostredia mestských zákutí, osamelých bytov či kancelárskych priestorov, ktoré iba kde-tu dopĺňajú jemné klavírne tóny. Výsledkom prevažne nehybnej kamery je tak viacnásobný prerod všednosti na absurditu až mágiu.

Pri pozeraní na Koleso šťastia a fantázie sa divák miestami cíti ako na divadelnom predstavení či na knižnej besede, kde sa predčítava z poeticko-erotickej knihy. Alebo ako stalker v role tichého svedka jedinečného rozhovoru štyroch očí, ktorý sa už v rovnakej podobe nikdy nezopakuje.

Snáď každý z nás sa už niekedy zamyslel nad tým, ako by jeho život vyzeral, ak by v osudný moment mohol spätne zmeniť scenár. Rovnako ako profesor Segawu, aj trojica príbehov necháva svojmu možnému pokračovaniu dvere pootvorené a je iba na fantázii diváka, akým smerom bude o ich budúcnosti uvažovať. V podaní Rjúsukeho Hamagučiho ide o výsledok hrátok skutočne šantivého nezbedného osudu.

Gûzen to sôzô (Japonsko, 2021, 121 min.)
Réžia: Ryûsuke Hamaguchi. Scenár: Ryûsuke Hamaguchi. Hrajú: Kotone Furukawa, Ayumu Nakajima, Hyunri, Kiyohiko Shibukawa, Katsuki Mori, Shouma Kai, Fusako Urabe, Aoba Kawai ...