CEZ HRANICU

Kde bolo-tam bolo, bola raz jedna krajina, ktorá sa ocitla vo vojne. I keď takýto „rozprávkový úvod” k dnes tak reálnej a aktuálnej téme veľmi nesedí, pre animovaný film Cez hranicu francúzskej režisérky a výtvarníčky Florence Miailhe je predsa len priliehavý: Námet vojny a úteku pred ňou totiž prenáša do fantazijného sveta fiktívnych krajín a národov.

Od snímky, ktorá mala nedávno slovenskú premiéru v rámci Febiofestu a je vôbec prvým celovečerným filmom vytvoreným pomocou maľby na sklo, však inak rozprávkovú idylu nečakajte. Pripomína, že hrôzy vojny ostávajú vždy rovnaké, bez ohľadu na národnosť či mená jej obetí alebo farby, akými ich vykreslíme.

Kyona a Adriel žijú s rodičmi a mladšími súrodencami v zapadnutej dedinke menom Novi Varna. Ich život je prostý, ale príjemný – až dokým sa v regióne nerozpúta konflikt, ktorý postupne prenikne až k dverám ich príbytku. Rodina stojí zo dňa na deň pred neľahkou dilemou: Brániť svoj domov pred vojakmi, ktorí sa neštítia ničoho, alebo skúsiť šťastie na neistom úteku?

Rodičia napokon neváhajú a vydajú sa na púť, ktorá im má zachrániť aspoň holé životy. Nie sú však sami – pred vojnou sa dala do pohybu obrovská masa ľudí a zdá sa, že nikde nie sú vítaní. Tá najťažšia skúška však ešte len príde, keď sa Kyona a Adriel cestou oddelia od zvyšku svojej rodiny. Odrazu musia hrôzam vojny a nástrahám sveta vôkol seba čeliť celkom sami.

Nie sú jediní. Ocitajú sa v spoločnosti desiatok ďalších bezprizorných detí rozmanitých národností, vekov aj charakterov. Tak ako oni, skúšajú prežiť a zároveň ďalej postupovať smerom k vytúženej hranici, za ktorou sa má konečne nachádzať bezpečie, sloboda a mier. Ich bezbrannosť je však magnetom pre tých, ktorí chcú parazitovať na ich nešťastí. Kyona a Adriel sa onedlho ocitnú v rukách obchodníka s bielym mäsom a ich cesta za slobodou sa zdá byť navždy stratená...

Animovaná dráma Cez hranicu do našich kín prichádza súbežne s eskaláciou vojny a utečeneckej krízy na Ukrajine. Florence Miailhe sa však pri jeho tvorbe inšpirovala oveľa starším príbehom – útekom jej vlastných predkov z Odesy počas protižidovských pogromov na začiatku 20. storočia. Konkrétne miesto a čas, kedy sa príbeh Kyony a Adriela odohráva, sú vo filme príznačne nejasné. Miesia sa v ňom prvky nového aj starého sveta, podtrhávajúc tak nadčasovosť a univerzálnosť vojnových útrap civilného obyvateľstva naprieč celými dejinami.

Putovanie dvoch detí v neprehľadnom, vojnou zmietanom svete prináša mnoho drsne realistických, ale aj poetických, ba až magických okamihov. Niekedy je film celkom priamy a názorný, inokedy hovorí jazykom jemných metafor a prírodnej symboliky. Dôležité motívy do filmu prináša aj samotný fakt, že jeho hlavnou hrdinkou je mladé dievča. Na pozadí turbulentných udalostí sledujeme aj jej dospievanie, revoltu voči stereotypným očakávaniam okolia či prvé lásky. Hrdinka je navyše sama umelkyňa a svoje putovanie si zaznamenáva kresbami do skicára – svojho najcennejšieho majetku.

To všetko skvelo dotvára prekrásna výtvarná podoba filmu, ktorá je v takomto rozsahu a prevedení svetovým unikátom. Náročná technika olejomaľby na skle si vyžadovala spoluprácu niekoľkých medzinárodných animátorských tímov. Jeden z nich pôsobil aj v Prahe pod vedením Lucie Sunkovej.

Vytvorenie a nasnímanie tisícov obrazov (mnohé by iste obstáli aj ako samostatné diela) vraj trvalo 1,5 roka. Celkovo však autorke, ktorá sa dosiaľ podpísala len pod viacero krátkometrážnych počinov, zabrala realizácia filmu dlhých 12 rokov. Výsledok je naozaj pôsobivý a zároveň celkom prístupný aj neartovému divákovi či dokonca starším deťom.

Práve tým posledným tento príbehom jednoduchý, ale emocionálne výstižný a obsahom dôležitý film môže dať zrejme najviac. Obzvlášť teraz, keď sa v našom bezprostrednom okolí odohráva toľko podobných príbehov a zároveň víri toľko protichodných spoločenských nálad a diskusií. Ak máte možnosť titul Cez hranicu vidieť na veľkom plátne, nenechajte si ho ujsť. Poteší napríklad aj vydareným českým dabingom s Taťjanou Medveckou v hlavnej úlohe Kyony/rozprávačky.

La Traversée (Francúzsko / Nemecko / Česko, 2022, 80 min.)
Réžia: Florence Miailhe. Scenár: Marie Desplechin, Florence Miailhe. Hrajú: Stará Kyona – Táňa Medvecká, Kyona – Alžběta Volhejnová, Adriel – Milda Frýdl Matka – Zuzana Kainarová, Otec – Jakub Saic, Iskender – Převrátil Jon – Richard Krajčo, Florabelle – Zuzana Stivínová, Maxime – Ota Jirák Baba yaga – Zuzana Kronerová, Madame – Zlata Adamovská a další...