BETLEHEMSKÉ SVETLO

Český tandem Jan a Zdeněk Svěrákovci sa pokúsil zužitkovať námety zo Zdeňkovej poviedkovej zbierky. Jan vybral niekoľko otcových poviedok a samotného Zdeňka postavil do filmovej pozície spisovateľa, ktorý nemá pri ich tvorbe pokoj. Pri názve Betlehemské svetlo sa automaticky núka akási blahosklonnosť a pokora pri predstave dopravy pravého betlehemského ohňa do našich príbytkov. Tu sa ale názov pretavuje do polohy súcitnej a sociálne rezonujúcej. Škoda, Betlehemské svetlo malo našliapnuté na lepšie a originálnejšie posolstvo, než asistovať ako všeobjímajúci prvok šíreného dobra.

Populárny starnúci spisovateľ už chce mať pokoj. Od manželky, od rozpísaných poviedkových postáv, od povinnej údržby auta a vlastnej telesnej schránky, od domácnostnej rutiny. Sebecky falšuje záujem o rodinný život a utieka do pracovne, aby si napĺňal spisovateľské ego. Aj tu sa mu ale nechce konfrontovať sa s naliehavými osudmi vytvorených postáv. Radšej podľahne romantike a telesnému chtíču. Trocha koketuje s „osvieteným“ autoservisákom a jeho ženským médiom, do pozoru ho stavajú usmiati funebráci a vízie vlastného rituálneho skonu. Ide o poviedkové charaktery, s ktorými bojuje alebo im podlieha, do toho ho stroho fackuje vlastná životná realita.

Šejnoha v podaní Zdeňka Svěráka v podstate kopíruje Tkalounov pohľad na svet z Vratných lahví. „Já už tady nejsem rád“ - pri odchode zo školy (Vratné lahve), „Nevadí, že ještě nejsem mrtvej?“ (Betlehemské svetlo); ide o najprv úprimný, neskôr ironizujúci postoj hlavnej postavy. Oproti reálnemu Tkalounovmu životu si Šejnoha vo svojom fiktívnom svete samoľúbo bahní v skepse. Pri písaní sa činorodo stavia len k sexuálnemu iskreniu a neskutočne lenivo popri fešáckom Máriovi odsúva Bohumilovho syna s Downovým syndrómom. Občas si „zalieta“ v liečiteľstve automechanika Bakalára, no stále ho „preberajú“ manželkine raňajky, obedy, večere, nákupy, pokyny v domácnosti i jej iritujúce poznámky na margo ich spoločného života.

Otcovsko-synovská spolupráca sa v živote Svěrákovcov podpísala pod jasné kinomatografické tromfy v Obecnej škole, Tmavomodrom svete, Koljovi... . V prípade Betlehemského svetla sa Jan sám podujal na tvorbu scenára, od otca prevzal len zaujímavé postavy a momenty z jeho knižnej predlohy. Samozrejme, zveril mu aj hlavnú úlohu Šejnohu, ktorému opäť manželsky „slúži“ Daniela Kolářová.

Pletenec poviedkových postáv funguje hlavne vďaka výrazným hercom (Javorský, Vetchý, Táborský, Kotek, Ramba, Čvančarová, Budař). Zaujmú pozornosť, profesionálne ulahodia divákovi. Ten však nenachádza dostatočný súzvuk ich mien s priradenými plochými charaktermi. Ako poistkové piliere sú vrhnuté do partnerskej hysterickosti, súcitu s mentálnym postihnutím či konvertovaním zo servisovania áut do servisovania duše. Predmetný súcit nevhodne doslova ukričí svojou bodrosťou Jiří Macháček, ako učiteľ v chránenej dielni.

V prelínaní fiktívneho a reálneho sveta Jan Svěrák volí nie až tak revolučnú metódu v návštevách písaných postáv, ktoré sa dožadujú poviedkového záveru ich osudov podľa svojich predstáv. Šejnoha ich usmerňuje svojimi skúsenosťami, obetavo rieši ich situácie, aby ich ukľudnil.

Veľkým sklamaním filmu sú spisovateľove preferencie, kde svoju nevôľu zaoberať sa svojimi postavami vo vskutku vážnej životnej situácii filtruje a prízemne sa oddáva len problémom nesúrodej dvojice fotografa a farmaceutky. Ide o banálne rozvrhnutie príbehu začínajúceho vzťahu, kde sa akože zatraktívňuje posun zápletky fotografickými aktami, ženskou otravnosťou v upratovaní a neustálym živočíšnym hasením hádok. Hoci sú obaja predstavitelia aktraktivizovaní nielen nápadným príbytkom s množstvom odvážnych fotografií. Aj vlastným výzorom, ktorým nás ukolísajú do rádoby pekne rozpracovanej romance. Vždy je však naporúdzi ich stvoriteľ a dostávajú príučku v intenciách červenej knižnice.

Autor nešťastne uchopil aj rodinu pana Bohumila, ktorá mu neprišla taká zaujímavá, je ba až na obtiaž popri hektike živočíšnosti alebo lacnej myšlienke prebudiť v buranovi liečiteľské sklony. V Bohumilovej poviedke režisér Jan Svěrák ponecháva okatý záujem „poobzerať si“ chlapca s Downovým syndróm a nahodiť do jeho slovníka vtipkovanie, aby sme si ho prosto milo zapamätali.

V samotnom živote spisovateľa vidíme, ako veľmi sa s myšlienkou smrti chce pohrať v poviedke s rakvou. Až do bodu, kedy sa manželka s touto víziou stotožní, rovnako uľahá, až sa takýmto spôsobom zbytočne vnucuje divákovi, že v jej prípade by to bola veľkolepá záchrana pred rodinnou nudou.

(Malý spoiler) V závere vidíme rozpačité defilé poviedkových protagonistov. Režisér tak zvolal Šejnohove postavy, aby spisovateľ bolestne pateticky zaklincoval svoje snaženie. Podotýkam, dosť lacno a práve zastrčeným funebrákom zničil šance vybudovať si v tomto filme dôležitejšiu myšlienku.

Nový svěrákovský film zostáva v osvedčenej rovine milo hundrajúcej hlavnej postavy. Inovovanej vpádmi poviedkových príbehov. Ich postavy príliš plocho rozmýšľajú a konajú. Film potrebuje dostatočné grády, takže sa nutne musia konfrontovať s múdrym stvoriteľom. Pri sledovaní Betlehemského svetla márne pátrame po inteligentnej vrúcnosti a čarovnej hravosti. Dočkáme sa dobre prevarenej knedle, ktorá sa mazľavo šmýka, padá na zem a myslí si, že je vtipná.

Betlémské světlo (ČR, 2021, 99 min.)
Réžia: Ján Svěrák. Scenár: Ján Svěrák. Námet: Zdeněk Svěrák. Hrajú: Zdeněk Svěrák, Daniela Kolářová, Vojta Kotek, Tereza Ramba, Ondřej Vetchý, Jitka Čvančarová, Patricia Schumann ...