PASSING

Do ponuky Netflixu prišla prvotina herečky Rebeccy Hall, nominovaná v januári tohto roka na Veľkú cenu poroty v Sundance. Pre svoju „akademickú vďačnosť“ (čiernobiely materiál, klasický formát obrazu, problematika rasizmu) bude určite pokukovať aj po oscarových nomináciách. Hall, známa napr. z kriminálky Bena Afflecka Mesto (2010), uchopila projekt autorsky, keďže okrem réžie adaptovala do podoby scenára rovnomennú knižnú predlohu a podieľala sa tiež na produkcii. Ako hodnotíme jej zahraničnými kritikmi pozitívne prijatý debut?

Príbeh dvoch žien nás privádza do New Yorku 20tych rokov. Afroamerická matka a manželka Irene (Tessa Thompson) náhodne stretáva kamarátku z detstva Clare (Ruth Negga), ktorú pre jej výstredné, naperoxidované vlasy a vybielenú pokožku takmer nespoznala. Ako sa ukáže, vydáva za belošku a o jej pravom rasovom pôvode netuší ani jej manžel.

Postavy dvoch manželských párov sú založené na kontrastoch. Irene sa za svoju farbu pleti nehanbí, Clare evidentne áno. Černoška má za muža černošského doktora (André Holland), na druhej strane predstieraná beloška má belošského spisovateľa, navyše s rasistickými sklonmi. Škoda, že práve posledná zmieňovaná postava tu má minimum priestoru, lebo Alexander Skarsgård (prvá sezóna Big Little Lies) je ako agresor presne obsadený.

Predloha i scenár sa zaoberajú rasovou identitou. Ústrednou a zároveň titulnou témou je prebiehanie (od jednej rasy k druhej). Môže byť niekto spoločensky úspešnejším alebo šťastnejším, ak utají svoju rasu? A čo ak popretie farby svojej pokožky uľahčí kráčanie po spoločenskom rebríčku, ale už nezaručuje pravé vnútorné šťastie? Máme tu tiež konvenčnú úvahu o odlišnosti, ktorá sama o sebe môže niekoho provokovať, iného priťahovať a ďalšieho zasa ponechať úplne indiferentným.

Zdrojom týchto otázok je postava Clare. Svoje rozhodnutie neľutuje, ale ak ide o zábavu a spoločenský život, stále ju to láka „medzi svojich“ a mostom sa pre ňu stáva Irene s jej manželom. To, čo spočiatku môže vyzerať ako vzťahový štvoruholník, sa mení v trojuholník. Clare čoraz invazívnejšie vstupuje do Ireninho rodinného života a strháva na seba pozornosť okolia.

Dialógy pôsobia citeľne prvoplánovo až agitačne. Téma rasizmu je všadeprítomná: či už sa postavy rozprávajú o výzore, fyzickej príťažlivosti alebo tancovaní. Táto problematika vyvstane aj pri čítaní rozprávok alebo na konci rodinnej večere. Rôzny pohľad na prístup k rasizmu rozdeľuje Irene a manžela aj v otázke výchovy detí: je lepšie ich včasne vystríhať pred nepriaznivými náladami v spoločnosti, alebo naopak ešte ponechať nedotknutých v ich šťastnej, bezstarostnej bubline?

Viacerých divákov môže odradiť tempo. Minutáž odsýpa pomaly a za hodinu a pol sa toho udeje naozaj primálo. A ak sa už dejú veci, prebehnú konverzačne. Zásadný konflikt medzi ústrednými postavami prichádza až v poslednej tretine, čo je pomerne neskoro a u diváka môže tento oneskorený nástup zápletky vyvolať stratu záujmu o príbeh. Na druhej strane, scenár našťastie nie je doslovný a vyžaduje si divácku participáciu.

Snímka pôsobí „retro“ nielen pre čiernobielu farbu, dobovú výpravu a kostýmy, ale aj zvolením klasického obrazového formátu 4:3, pri ktorom vyniknú časté detaily, najmä na tváre hlavných protagonistiek. Mizanscéna pôsobí stiesňujúco a v interiéroch Hall s kameramanom Eduardom Grauom (klaustrofobický „one-man“ thriller Pochovaný zaživa / Buried, 2010) premyslene pracujú s dvoma obrazovými plánmi, pričom si pomáhajú odrazmi v zrkadlách.

Kamera strúha pozornému oku lahodiace kompozície. Cítiť tu snahu o poetiku: pracuje sa so slnkom, stromami, šumením listov a snehom. Je ale nutné podčiarknuť, že niektoré opakujúceho sa motívy (napr. slnečné lúče presvitajúce cez koruny stromov) môžu postupom minutáže pôsobiť otravne.

Za zmienku stojí práca s bielou. Pri čiernobielych filmoch býva zvykom ukončiť scénu stmievačkou. Tu sa o slovo neraz hlási namiesto postupného prechodu do čiernej symbolické vybielenie obrazu: či už sa nastupujúca biela farba zleje s lúčmi slnka alebo s padajúcim snehom. V týchto postupoch môže snímka pripomenúť Fincherovho Manka (2020), ktorý oplýval prvotriednou obrazovou stránkou.

Rebecca Hall nakrútila minimalistickú, konverzačnú dobovú drámu, ktorá má čo ponúknuť najmä pripravenému divákovi. Retro štýl nesadne každému, je potrebné sa nastaviť na scenár presýtený témou rasovej tolerancie, dialógy občas pôsobia šablónovite až otravne a mnohých odradí pomalšie tempo. Po technickej stránke však Passing predstavuje solídne remeslo a esteticky vkusný kúsok.

Passing (UK / USA, 2021, 98 min)
Réžia: Rebecca Hall. Scenár: Rebecca Hall. Podľa predlohy: Nella Larsen (1929). Kamera: Eduard Grau. Hudba: Devonté Hynes. Hrajú: Tessa Thompson, Ruth Negga, Alexander Skarsgård, André Holland, Doris McCarthy, Derek Roberts, Bill Camp, Gbenga Akinnagbe a ďalší.