UTEČENCI SÚ TU VÍTANÍ

Hoci sme už celý rok pohltení zdravotnou a ekonomickou krízou okolo neutíchajúcej pandémie, kdesi na periférii nášho záujmu ešte stále prebieha aj kríza humanitárna, utečenecká. Mnohí z nás ju už možno pod tlakom horúcejších tém celkom vytesnili. Celovečerný dokumentárny debut Tomáša Rafu ju však teraz pripomína vo všetkých jej farbách a emóciách.

Oceňovaný fotograf, kameraman, umelec a aktivista Tomáš Rafa sa už viac než desaťročie venuje zaznamenávaniu extrémistických nálad v Európe. V rokoch 2015-2016 tak stál s kamerou aj v prvých líniách pouličných demonštrácií nacionalistov a antifašistov na Slovensku, v Poľsku, Maďarsku, Česku či Rakúsku. Rovnako ale nechýbal ani pri pochode nekonečného zástupu utečencov, ktorí v tom čase tiahli najmä v dôsledku občianskej vojny v Sýrii Európou. Z koláže týchto záberov vznikol Rafov prvý celovečerný film Utečenci sú tu vítaní. Po festivalovej premiére na MFDF Ji.hlava 2020 sa teraz dostáva aj do virtuálneho kinopriestoru, na streamovaciu platformu Dafilms.sk.

Každý z nás má svoje hodnoty, potreby, politické či náboženské presvedčenie. Všetci bez rozdielu však túžime po bezpečí a prosperite pre seba a svojich blízkych. Vyvážiť misky váh s bezpečím a blahobytom „nás” a „tých druhých” sa, žiaľ, zdá byť pri pohľade na ľudské dejiny priam sizyfovskou utópiou. K najčerstvejším príkladom tohto smutného paradoxu patrí práve Európska utečenecká kríza, ktorá dala od roku 2014 do pohybu niekoľko miliónov ľudí prevažne z Blízkeho východu a Afriky. Hoci tichšie a nenápadnejšie, prebieha až dodnes.

Vrchol kríza dosiahla v roku 2015, kedy len do Nemecka, najčastejšej cieľovej destinácie utečencov, dorazilo vyše 1,5 milióna migrantov. Neostalo to, samozrejme, bez reakcie – okrem solidarity a humanitárnej pomoci sa však po celej Európe zdvihli aj vlny strachu a odporu. Do ohňa prilievali olej najmä nacionalisti a populisti z extrémistických hnutí a strán krajnej pravice. Svoj kredit vtedy zo zúfalej situácie mužov, žien aj detí tiahnucich naprieč kontinentom často bez základných životných potrieb vytĺkali na námestiach napríklad aj Marián Kotleba či Miňo Mazurek. Aj oni sa dostali do záberov Tomáša Rafu, ktorý vraj do diania na barikádach nikdy nevstupuje, aby atmosféru zachytil čo najautentickejšie.

Jeho filmový debut je mozaikou záberov z antimigračných demonštrácii po Európe, protireakčných pochodov za solidaritu, ako aj samotného putovania utečencov, ktorým doslova pred nosom jednotlivé európske štáty zatvárali hranice a odrezávali cestu. Rafa s kamerou sleduje, ako sa ich potupná a strastiplná púť často mení na boj o holý život – najmä pre starých, chorých a malé deti. Kontrast akčných a dynamicky sa striedajúcich záberov nesprevádza žiadny komentár, len stručný popis miesta a času, kde vznikli. Väčšina z nich napriek tomu vydá za tisíc slov.

Už dávno som nemala pocit, že by bol jeden a polhodinový film taký dlhý, ako práve dokument Utečenci sú tu vítaní. Nie, vôbec som sa pri ňom nestíhala nudiť. Ten pocit nekonečna, naopak, plynul z brutálnej intenzity emócií, ktoré sa z filmu doslova valia od prvého až po posledný záber. Prstom pritom nemožno ukazovať na scenáristu tlačiaceho na pílu ani prešpekulovaný strih – zdá sa, že Rafa urobil ozaj maximum preto, aby bol jeho film čo najautentickejším záznamom reality utečeneckej krízy zo všetkých strán a pohľadov. A práve v tom asi tkvie aj jeho najväčšia sila a hodnota.

V mozaike protichodných tlakov, vybičovaných emócií a hodnotových súbojov vlastne po čase prestávajú byť rétorické hry na pozadí zaujímavé aj dôležité. Ostáva len jeden veľký, šedý, ťaživý marazmus nenávisti a strachu, ktorého dôsledky, ako to už býva, najťažšie dopadajú na tých najslabších a najbezbrannejších. Všetky tie vzletné heslá, vulgárne rýmovačky a slovné prestrelky cez ostnaté drôty a policajné kordóny napokon spoľahlivo prehlušuje animálny krik unavených, zmätených a chorľavých detí, ktoré sa uprostred tohto pekelného Babylonu nejakým fatálnym nedopatrením ocitli.

Utečenci sú tu vítaní (titul odkazuje na jedno z hesiel skandovaných na európskych pochodoch solidarity, “Refugees are welcome here”) nie je film objavný, prekvapivý a, žiaľ, už ani šokujúci (na zábery tohto typu sme si už tak nejak smutne zvykli). Momentálne, iste aj s ohľadom na pálčivú situáciu okolo koronavírusu, sa môže dokonca zdať, že už nie je ani veľmi aktuálny. Je však dôležitý a je určite dobre si ho pozrieť.

Je to časová kapsula, ktorá sa nestratí, pretože život nie je zhlukom náhodných okamihov, ale mnohovrstevnou sieťou akcií a reakcií. Tak, ako nikam nezmizli milióny vykorenených rodín a jednotlivcov, ktorých sa utečenecká kríza priamo dotkla (do svojich domovov sa štatisticky vracia len žalostné percento z nich), stále tu s nami sú aj rasisti, xenofóbovia a extrémisti, ktorí na nich vtedy bez zábran útočili. Možno ich čoskoro opäť uvidíme aj na volebných kandidátkach...

Utečenci sú tu vítaní (Slovensko, 2020, 97 min.)
Réžia: Tomáš Rafa