7.0

Filmová recenzia

Kto si, keď sa nikto nepozerá? Nórsky režisér Ole Giӕver hľadá odpoveď v drsnej severskej prírode prostredníctvom drsnej výpovede tridsiatnika, ktorý uniká zo stereotypu. Vnútornej kríze čelí v čase, keď dosiahol stabilitu rodinného a pracovného života. Má všetko, o čom mnohí jeho rovesníci snívajú - chápajúcu manželku, zdravé dieťa, dobré finančné zázemie. Jedného dňa sa však dostane do bodu, keď túži po zmene.

Príroda sa stane svedkom vzdoru proti konštantám zabehnutých dní i transformačným prostredím jedného mladého muža. V nej je všetko dovolené, ona otvára dvere úprimnosti a dovolí plynúť myšlienkam. Divočina je preto divoká, lebo nevyžaduje, aby sme sa správali podľa spoločenských pravidiel, obdarováva nás otvorenosťou k sebe samým a spriechodňuje naše túžby. To cíti i Martin, a preto počúvne jej volanie a beží za pochopením vlastného odcudzenia. Hrdinov voľný prúd vedomia sa prihovára divákovi, aby sa stotožnil s jeho snami a predstavami alebo ich celkom zavrhol.

Vnútorný portrét obnažuje mladého muža do špiku kosti. Svojou úprimnosťou často šokuje, znechutí, no zároveň rozosmeje. Intímnosť živočíšnych potrieb je zobrazovaná spontánne, kamera nič nezakrýva, nič netají rovnako ako hrdina zápasiaci so svojou pestrou škálou myšlienok. Nakumulovaný hnev a prázdnota mu prihrávajú zavrhnutiahodné nápady. Rozvod, návrat k mladíckemu spôsobu života či myšlienky na smrť svojej ženy, to všetko bez prikrášľovania analyzuje. Poryvy nezaváňajú duševnou poruchou, len bujná predstavivosť ho privádza aj k zvráteným nápadom. Náhle však zvráti prúd myšlienok, zomiera on a očami dravca sleduje svoju trúchliacu polovičku.

Psychoanalyticky sa vracia i do detstva, aby objavil kľúč k nezdarom približovania sa k vlastnému synovi. Kvári ho nekonečné množstvo otázok, tápa a zabára sa do blata svojho sociálneho prežívania, ktoré ho obmedzuje. Túži po slobode a samote, ale vie, že sú nedostupné. Filmové rozprávanie symbolicky a metaforicky sprevádza jeho monológy, pričom každý nepohodlný záchvev dokresľuje prírodný motív.

Jeho putovanie pripomína nedávno uvedenú Divočinu s Reese Witherspoon. Divočina mladej ženy bola však produkčne, formálne i obsahovo sofistikovanejšia. Divočina v duši severana je živočíšnejšia, pudovejšia, naturalistickejšia, priamočiarejšia a mužsky prostá. Giӕverova púť môže byť takisto inšpiratívna, no nezdá sa, že táto púť prinesie protagonistovi a divákovi takú katarziu ako Valléeho snímka.

Autentickosť, surovosť a úprimnosť však predstavujú pridanú hodnotu a na nej autorský režisér so svojím druhým celovečerným filmom stavia. Námet mu skrsol v hlave uprostred nakrúcania debutu Hora ideovo čerpajúci takisto z prírodného prostredia. Podľa režisérových slov ho zaujíma najmä vnútorný konflikt postáv odohrávajúci sa na pozadí vonkajšieho zápasu s krajinou kladúcej odpor – zápas človeka so samým sebou a s prírodou.

Giӕver, ktorý sa okrem scenára a réžie ujal aj stvárnenia blúdiaceho hrdinu, odmieta autobiografický charakter snímky. Jeho pokus nakrútiť univerzálny príbeh približujúci sa k jadru a podstate človeku nezarezonuje dlhodobo, no otvorenosť a doloženie dôkazov slabosti silnejšej polovice ľudstva si zaslúži palec hore.

Mot naturen (Nórsko, 2014, 80 min.)
Réžia: Ole Giæver. Scenár: Ole Giæver. Hrajú: Ole Giæver, Rebekka Nystabakk, Marte Magnusdotter Solem