7.0

Filmová recenzia

Autizmus, odpykávanie si trestu, necitlivosť k nevlastnej krvi, či pocit konca, ktorý nemožno zmraziť, no najmä snaha skryť sa sám pred sebou rozširujú priepasť medzi hrdinami jednotlivých príbehov filmu Deti. Postavy sú si cudzie navzájom, no ešte vzdialenejší im je svet, do ktorého sa musia vtesnať, či chcú alebo nie. Sú definovaní príkrym žiaľom a svojím miestom, identitou, do ktorej sa rodíme. Po celý život tu bojujeme, stelieme si domäkka, aby sa hniezdo, ktorého pachu sa nedá striasť pri prvom zaváhaní celkom rozpadlo.

Deti sú výstižným a autentickým obrazom úmornej ľudskej snahy, akú pozná každý jeden z más, snahy vylepšiť svoj svet, nadstavať doň to, čo nám osud nedožičil a pokúsiť sa zmeniť to, čo sa ešte zmeniť dá. Hrdinovia všetkých štyroch príbehov dospievajú k trpkému záveru, niektoré veci musia prijať jednoducho také aké sú a zmieriť sa s predurčením. Ich hniezdo zostáva aj napriek snahe zakryť pichľavé steblá slamy nepohodlným.

Hraný film Deti sa skladá zo štyroch uzavretých poviedok, tie vo voľnej tematickej nadväznosti vytvárajú veľmi pravdivý obraz súčasného Slovenska, tvorcovia dokonale poznajú našu mentalitu, sociálno-spoločenské „rozpoloženie“, no sila jednotlivých príbehov pramení najmä z autenticity a presného pomenovania vzťahov a tém, do ktorých sa púšťajú.

Deti sú intímnym prienikom pod kožu takmer „skutočných“ postáv, ktoré skúsené oko scenáristu Mareka Leščáka a dokumentaristu Jara Vojteka dokonale odpozorovalo vo svojom bezprostrednom priestore, či už ide o mestskú rodinu, rómsku „štvrť“, slovenský vidiek, alebo bulharský zapadákov, vždy zdôrazňujú hĺbku uveriteľnosti života takého, ako ho obyvatelia skutočne žijú. Vytvorili ponuro tichú atmosféru šedivého času, ktorý akoby aj napriek tomu, že postavy neustále konajú s cieľom zmeniť a zmierniť to, čo ich trápi, zostával nehybným múrom tieniacim a pomaly zosýpajúcim sa na ich hlavy.

Autorská osobitosť scenáristu Mareka Leščáka je citeľná najmä v spôsobe rozvíjania príbehu. Naratívna štruktúra jednotlivých poviedok je minimalisticky strohá, nestavia na výbušnej dramatizácii, ponecháva priestor emóciám, akcentuje samotu a zvnútorňuje rozpoloženie postáv. Tie síce chápavo rešpektuje, no neľutuje. Zmarené túžby hrdinov sa samovoľne vyplavujú, ich výstižná charakterizácia je kľúčom k stotožneniu sa s ich trápením, samozrejmosťou sú presvedčivé dialógy a dôraz na detail, čím buduje reálny obraz filmového sveta. Postavy poznáme celkom dôverne, jednotlivé puzzle, z ktorých sú vystavané si tvorcovia požičali práve z nás.

Samostatné príbehy sú prehľadné, fabulácia je nenásilná, vyplýva z rozpoloženia hrdinov, tí sú schopní reagovať veľmi vierohodne. V prvej poviedke Syn je hlavnou postavou otec zápasiaci so synovou neschopnosťou prejaviť city, ako dôsledku autizmu. Druhým príbehom je poviedka maratón, vyrozprávaná z pohľadu otca, ktorého väznica odlúči od rodiny. Ani rázny krok, ktorý sa rozhodne pre nápravu vzťahov urobiť, nezostane bez trestu, ten sa stáva definitívnym.

Poviedky Kanárik a Otec sú príbehmi detí, ktoré sú formované determinizmom rodinných vzťahov. Kanárik rozpráva o chlapcovi, do ktorého sa vpíjajú chyby rodičov, „nevzťah“ s nesympatickým otčimom a neschopnosť matky vzdať sa kvôli synovi toho „nič“, ktoré jej partner poskytuje. Všetkých rodičov filmu Deti definuje, že svoje deti milujú, no nedokážu sa kvôli nim obetovať. Záverečná poviedka Otec je prienikom do vzťahu dcéry a jej životom unaveného otca.

Postavy sa milujú, no nedokážu jestvovať vo vzájomných tieňoch, film Deti nám pripomína aj naše každodenné hriechy. Chýbajúci vzájomný rešpekt a záujem o toho druhého, ubližujeme si bez toho, aby sme si dokázali priznať chybu, všetko je následkom neutíchajúceho a zmätočného hniezdenia sa. Každým pohybom ovplyvňujeme najbližších a sú to paradoxne tí, ktorých by sme mali najväčšmi chrániť. Vojtekove a Leščákove deti sú silné, no ani ony nevedia pre svoju záchranu urobiť viac, ako ujsť. Uzavrieť sa v hneve, vyliezť vysoko nad strechy, či ponoriť svoj krik do morského ticha, vždy ide o únik do samoty, do žiaľu, ktorý v danom momente zaplavuje celý ich vesmír.

Minimalizmus a sinavá krása okamihov vyvolávajú smútok, no stále je tu škára, cez ktorú sa zakráda malá roztrhaná nádej. Estetika filmu je strohá, vyzdvihuje typickú „postsocialistickú“ šeď, veľká časť filmu je realizovaná v obrazovo pôsobivých exteriéroch (les, prímorská krajina, i Bratislavu ukazuje z „neošúchaných“ uhlov) a premyslených kompozíciách. Zvlášť funkčne je využité prirodzené svetlo, šero, ktoré je zvládnuté zručne a je silným atmosférotvorným prvkom, najmä v poviedke Maratón.

Civilný a umiernený prejav ušetril film zobrazujúci vážne témy pátosu a melanchólii, aj keď príbehy stavajú na smútku a postavy bojujú s veternými mlynmi, nie sú sentimentálne, trpkosť vychádza z pravdivosti a zdanlivej nemožnosti nakloniť si osud na vlastnú stranu.

Deti (SK/CZ, 2014, 100 min.)
Réžia: Jaro Vojtek. Scenár: Marek Leščák. Kamera: Tomáš Stanek. Strih: Maroš Šlapeta. Hudba: Michal Nejtek. Hrajú: Éva Bandor, János Gosztonyi, Vlado Zboroň, Roman Bubla