3.0

Filmová recenzia

Nová severská kriminálka Hypnotizér je presným príkladom toho typu filmu, ktorý sa sofistikovane zváža na vlne úspechu svojich kvalitnejších súputnikov. Keby ich však nebolo nikdy by sa do našich kín nedostali. Pozornosť by získali len od lokálneho (národného) publika, podobne ako je tomu u slovenských či českých filmov rovnakého žánru. Navyše kvalitatívne často podobných. Je to teda film, ktorý vyslovene využíva dobový trend a jeho úspech je na ňom primárne založený.

Kulminácia niektorých aj priemerných filmov z rovnakej krajiny je výsledkom dopytu svetového „alternatívneho“ publika, ktoré stále hľadá premyslenejší (rozumej umeleckejší) protiklad voči najpopulárnejšej americkej kultúre. U filmov diváci požadujú akúsi divácky náročnejšiu odpoveď k americkým žánrovým filmom, ktoré často považujú za nízke a plytké. Avšak paradoxne práve vďaka filmom ako je Hypnotizér na povrch vyplynie, že Hollywoodska kinematografia je v mnohých prípadoch oveľa sofistikovanejšia než produkcia „artovej“ Európy.

Vďaka ľudskej túžbe po poznaní (kultúrnej) exotiky sa tak dostávajú do povedomia umelecké produkty zo „špecifických“ krajín. Tento proces je na jednej strane veľmi dôležitý a potrebný k tomu, aby nedošlo k úplnej kultúrnej unifikácii. No strane druhej kvalita dopláca na finančnú politiku produkčných spoločností - zo všetkého vyťažiť čo najväčšie množstvo peňazí. Na distribučný trh sa tak dostanú aj filmy, ktoré nie sú žiadnou odpoveďou na Hollywood. Pred originalitou dostáva jednoducho prednosť kvantita. A s kvantitou následná divácka presýtenosť. Takže alternatíva sa mení v postupnú otravu. A Hollywood opäť vyhráva.

Tento proces samozrejme nie je charakteristický len pre filmový priemysel. Napríklad na začiatku nového tisícročia až takmer dodnes bol v hudobnom prostredí boom svojráznej islandskej hudby zvláštne bilancujúcej niekde medzi veselosťou a depresiou. Aj tu sa prostredníctvom veľmi originálnych interpretov dostali do povedomia skupiny či jednotlivci, ktoré/í v neboli v ničom špecifické a výnimočné/í. A hudba Islandu začala ľuďom liezť hore krkom. Vo filme to bol v posledných rokoch podobný rumunský príklad, kde sa popri kvalitných osobitých filmoch reflektujúcich postkomunistickú krajinu, dostali na svetlo sveta aj konvenčné a veľmi typické festivalové snímky.

Aktuálne sa ukazuje, že svet opäť fascinuje severská depresia. V kníhkupectvách našich končín vychádza až nadmerné množstvo severskej kriminálnej literatúry (crime-fiction) a s ním spojených filmových adaptácií. Severská kriminálka sa stala natoľko populárna, že sa do éteru dostali opäť aj vyslovene priemerné produkty. Medzi ne patrí aj kniha Hypnotizér manželov Alexandra Ahndorila a Alexandry Coelho Ahndorilovej publikujúcich pod umeleckým menom Lars Kepler. Napriek absencii puncu výnimočnosti však kniha jednoznačne prevyšuje filmovú adaptáciu.

Tá v podaní svetobežníka Lasseho Hallströma na knihu sčasti dopláca absurdným, a neobratne prekombinovaným príbehom. Scenár, ktorý absolútne vynecháva psychologické motivácie a nie je schopný skonštruovať viac než jednorozmerné postavy, potom samozrejme nemôže byť natoľko atraktívny a celistvý, aby udržal divácku pozornosť počas takmer dvojhodinovej stopáže. Logika s akou niekedy postavy uvažujú by sa dala nazvať prinajlepšom retardovaná.

To, že film drží pokope ako relatívne atmosférický homogénny celok je zásluhou skúseného a remeselne zdatného režiséra (opäť paradoxne viac Hollywoodskeho než Švédskeho). Znamená to však len toľko: divák síce môže očakávať tajomnú a temnú severskú atmosféru, no žiadnej invenčnosti sa nedočká. Najsebareflexívnejším prvkom filmu sa tak stáva herecký výkon inak veľmi charizmatického herca Mikaela Persbrandta, ktorý akoby v niektorých scénach svojím rezignovaným a zmäteným výkonom zodpovedal absurdnosti zápletky.

Divák tak má neustále pocit nadradenosti pred odohrávajúcimi sa udalosťami. Lenže úlohou či dokonca podstatou kriminálky je presný opak (t.j.: zmätok napätie a očakávanie, čo sa bude diať). Z toho potom vyplýva, že niektoré šokujúce odhalenia v konečnom dôsledku vôbec šokujúce nie sú. A skôr ako nad snahou o riešenie prípadu spolu s detektívom (ako to pri kvalitnej kriminálke býva), má divák potenciál filozofovať o tom čo bude doma po filme robiť. Prípadne sa bude zabávať na hlúposti hlavných hrdinov a dierami v scenári. SPOILER - Ako napríklad: Hypnotizérovi a jeho manželke unesú dieťa. Manželka však celú situáciu videla. Bohužiaľ ju únosca zdrogoval a teda si jeho tvár nemôže vybaviť. Hrdinka s manželom, ktorý je mimochodom aj vyštudovaný doktor, sú ale natoľko ťažkopádni, že radšej nadávajú na policajnú neschopnosť, miesto toho, aby ich napadla prozaická skutočnosť, že vlastne môžu zužitkovať manželove hypnotické schopnosti. A tak prostredníctvom manželkinho podvedomia vraha odhaliť. To by však musela byť minutáž filmu rapídne kratšia.

V konečnom dôsledku neostáva nič iné len skonštatovať, že divák sledujúci Hypnotizéra vlastne sleduje niečo podobné slovenskému seriálu Kriminálka Staré Mesto, len v trochu filmovejšom šate. T.j. s kriminálku s naturalistickejším hereckým ansámblom, väčším rozpočtom, o trochu atraktívnejšou vizuálnou stránkou a vyzretejšou réžiou. Nedokonalosť scenára však ostáva na rovnakej úrovni.

Hypnotisören (Švédsko, 2012, 90 min.)
Réžia: Lasse Hallström. Hrajú: Tobias Zilliacus, Mikael Persbrandt, Lena Olin, Oscar Pettersson, Anna Azcarate