MEDZI STENAMI

Francois Marin, triedny učiteľ úrovne ekvivalentnej nášmu druhému stupňu ZŠ, pôsobí na priemernej škole v jednej z periférnych štvrtí Paríža obývanej prevažne prisťahovalcami. Jeho trieda je pomerne verným odtlačkom multikultúrnej miešačky dnešného Francúzska. 14, 15 roční domorodci a príslušníci rozličných národností a etník (Afričania, Arabi, Ázijci) sa tu každý deň stretávajú, aby strávili naporcované kusy vedomostí a stali sa aspoň formálne Francúzmi. Každý z nich si zo sebou prináša inú identitu, odlišné modely správania. Úradný jazyk je niečo, čo by ich malo infikovať pocitom, že patria do jedného súvislého spoločenstva. 

Spolu s pubertálnou tendenciou odlíšiť sa za každú cenu a pohŕdať všetkým ostatným tak medzi stenami triedy vznikol pulzujúci organizmus. Večný chaos, ktorý často nie je možné zvládnuť otvoreným, ležérnym prístupom. Dnešný učiteľ dávno nie je starým dobrým majiteľom vedenia. V procese kultivácie zverených duší až príliš často hľadí tvárou v tvár vlastnej nedokonalosti. Marin sa nechá sa vyprovokovať k invektívam, ktoré neskôr ľutuje. Nevie zabrániť vylúčeniu nádejného, aj keď nezvládateľného žiaka. Nedokáže zmysluplne reagovať na tichú výčitku žiačky tvrdiacej, že sa počas roka nič nenaučila. 

Laurent Cantet založil svoju výpoveď na literárnej predlohe Francoisa Bégaudeaua (ktorý sa podieľal na scenári a zároveň stvárnil hlavnú úlohu). Desaťročná pedagogická skúsenosť autora prispela k výnimočnej autenticite skúmaného sveta a jeho vzťahov. Režisér ho vybudoval štýlom precízneho, rozvrstveného realizmu. Prostredníctvom workshopov s vytypovanými dobrovoľníkmi zostavil fixný mančaft protagonistov, s ktorým priebežne skúšal a nakrúcal jednotlivé situácie.

Používal pri tom tri kamery: jedna neustále snímala učiteľa, ďalšia sa sústreďovala na konkrétne postavy – nositeľov deja a tretia sa snažila zachytiť akýkoľvek spontánny prejav v pozadí (kývanie sa na stoličke, neprítomné výrazy, vyrušovanie). Z interakcie týchto troch vrstiev potom vznikol dokonale fluidný celok, zdanlivo existujúci mimo prítomnosť pozorovateľa. Medzi stenami je reliéfom skutočnosti, voľne plynúcim bez toho, aby skĺzaval k emocionálnemu kalkulu. Prirodzenosť prejavu vás tak pohltí, že budete (možno) ochotní zaobísť sa aj bez dramatického vyhrotenia, ktoré sa pomaly buduje, ale nikdy skutočne nenastane.