7.0

Filmová recenzia

Rozkošne a rozkošnícky sa prehrabuje Maurice (Peter O´Toole) v kope farebných tabletiek svojho kamaráta Iana (Leslie Phillips). Liekmi na bdelosť, na spanie, na úzkosť, na vydržanie so starým priateľom obaja odolávajú nástupu stareckej vetchosti a demencie. Ianovi pozícia neuveriteľne poľutovaniahodného hypochondra vyhovuje a ostentatívne sa domáha pomoci. Tá príde v podobe neterinej dcéry z vidieka Jessie (Jodie Whittaker), ktorá sa má o nemohúceho starca postarať. Samozrejme, ide o nekultúrne a ľahostajné tínedžerské indivíduum, takže Ian má na ponosy o dôvod viac. Na scénu prichádza Maurice ako nonšalantný epikurejský gavalier, ktorý má síce hrboľatú prostatu, no priamočiary zmysel pre erotiku a telesnú krásu.

Toľko zo zápletky britskej trpkej komédie Venuša režiséra Rogera Mitchella (Notting Hill, Changing Lanes). I keď úvodná scéna môže poukazovať na komediálnu líniu príbehu, filmu udáva smer skôr dramatická horkastá príchuť sklonku života. Dvaja vyslúžilí herci – hoci Maurice kvôli nejakej tej „plnej hrsti peňazí“ stále občas nakrúca – ešte nechcú patriť do starého železa a tak si život spríjemňujú pravidelným posedávaním v kaviarni a komentovaním čiernej kroniky v novinách s tým, koľko ktorému zosnulému známemu v nej venovali odstavcov. Príbeh príjemne varíruje „roztackavenosť“ stareckých rečí či otravnú nevyhnutnosť zdravotných vyšetrení a momenty plné túžby po bežných životných potrebách.

V tejto komornej snímke exceluje – ako inak – írsky herec Peter O´Toole. V roli Mauricea bravúrne striasa bremeno vetchého starca eleganciou uznávaného hereckého barda, ktorý si svojou nevtieravou živočíšnosťou buduje vzťah k mladej Jessie. Tabletkovo-sklerotické seansy s Ianom postupne nahrádza erotizujúca hra pevne kontúrovaného mladého tela „bohyne“ a vyšumievajúcej iskry cievkovanej telesnej schránky, z ktorej „stále niečo tečie“.

Zaujímavé je aj drobné zvýraznenie Mauriceovho vzhľadu v situáciách, pýtajúcich si od neho rôzny prílev životnej energie – zatiaľ čo v bohémskom vzťahu s mladou venušou kráča vzpriamene, disponuje sebavedomými gestami a nastajlovanou ofinou akože zrelého muža v rokoch, v blízkosti Iana alebo v momentoch frustrácie križuje studené londýnske ulice nahrbený, nevzhľadne zababušený do kabáta a s nemožne nasadenou čiapočkou.

Každopádne vo Venuši ide o nepísaný, no vopred očakávaný O´Tooleov herecký koncert, ktorému patrične sekunduje najmä Jodie Whittaker. Herečka vo svojej Jessie dokonale snúbi spočiatku zištnú a drzú odmeranosť voči akýmsi geriatrikom s postupným sebapoznávaním a nachádzaním rešpektu voči akokoľvek zvrátene vyznievajúcej vášni. Filmový príbeh je dostatočne explikujúci a vyvážený na to, aby na jednej strane bez pohoršenia uniesol nedôstojné sexuálne vydieranie a na strane druhej nezosmiešnil šediny a starobné prejavy „pánov v rokoch“.

Venus (Veľká Británia/USA, 2006, 95 min.)
Réžia: Roger Michell. Scenár: Hanif Kureishi. Kamera: Haris Zambarloukos. Hudba: Piesne: Connie Bailey Rae. Hrajú: Peter O’Toole, Leslie Phillips, Jodie Whittaker, Richard Griffiths, Vanessa Redgrave, Beatrice Savoretti, Philip Fox