5.0

Filmová recenzia

Tvorivý tandem Petr Jarchovský – Jan Hřebejk servíruje ďalší, v poradí už tretí film zasadený do súčasnosti. Po Pupende ich mnohí nabádali, aby už spravili niečo aktuálne. A tak sa aj stalo. Nasledovalo Horem pádem, Kráska v nesnázích a najnovšie je tu Medvídek. Krásku považujem za smelé, aj keď nie úplne zvládnuté a presvedčivé vykročenie novým smerom. V prípade Medvídka sa často v rôznych pádoch skloňuje podobnosť s Woodym Allenom. Nedajme sa však zmiasť: Hřebejk síce nakrúca (takmer) jeden kúsok ročne, no kvalitatívne je predsa len niekde inde než najznámejší newyorský neurotik.

Medvídek je „film zo života“. Hoci takéto označenie znie až hrozivo banálne, divácke prijatie sa bude odohrávať pravdepodobne medzi dvoma pólmi. Nájdu sa takí, čo budú spokojní, pretože „tak to v živote skrátka je“. Áno, Medvídek ponúka hodnotenie so zohľadnením kritéria výstižnosti (tzn. ako tvorcovia „vystihli skutočný život“). V istom zmysle sa usiluje zaujať divákov snahou pripodobniť sa životom „bežných“ ľudí s ich radosťami a starosťami. Na druhej strane si predstavujem tých, čo budú tvrdiť pravý opak a budú horliť za to, že vykreslenie postáv a ich problémov nie je realistické. Domnievam sa však, že hodnotiť kvalitu diela z takéhoto hľadiska je celkom ochudobňujúce (koniec koncov najmä pre diváka). Pramálo záleží na tom, či sa to, čo sledujeme na plátne, podobá skutočnosti, napokon každý si ju prežívame a nazeráme po svojom. Dôležité je iné. Hřebejk s Jarchovským evidentne chcú presiahnuť základnú rovinu príbehu a ukázať niečo hlbšie, skryté, neviditeľné na prvý pohľad a ťažko vysloviteľné či zobraziteľné. Je zrejmé, že ambíciou tvorcov je preniknúť práve do tejto domény umenia, ako to naznačili už aj v predošlom počine.

Hneď niekoľko majstrov filmového umenia sa snažilo svojim vlastným, špecifickým gestom uchopiť idey dotýkajúce sa ženy, ženskosti, podstaty ženy ako ľudského „druhu“. Ingmar Bergman sa opakovane (napríklad v Persone či Jesennej sonáte) snažil odkryť to najhlbšie a najskrytejšie v duši ženy, to, čo sa neukazuje na jej tvári, ale je skryté za často nehybnou a bezvýraznou maskou. Federico Fellini sa svojskými víziami vyrovnával s preňho traumatizujúcimi skúsenosťami so ženou – matkou, ženou – milenkou, ženou – manželkou (8 a 1/2, Mesto žien). David Lynch sa zase v INLAND EMPIRE pokúsil vyjadriť ideu Ženy v jej najrozmanitejších prejavoch. A k umeleckému stvárneniu tohto fenoménu sa hlásia aj Hřebejk s Jarchovským. Bohužiaľ, podávajú o mnoho menej uspokojivé výsledky než ich predchodcovia.

V Medvídkovi sa snažia o stvárnenie myšlienky o ženskom elemente. Ten je podľa citovanej východnej múdrosti silnejší ako mužský prvok; voda je silnejšia než kameň. Celkom jednoduché a základné je pritom asymetrické rozvrhnutie postáv. Už len to zvýrazňuje (kvantitatívnu) prevahu žien. K trom ústredným partnerským dvojiciam sú pripojené ďalšie ženské postavy a tie nemajú mužský protipól (Ema, matka Romanovej dcéry a sestrička z Romanovej nemocnice). A hoci sa hneď od začiatku ponúka aj jednoznačné rozdelenie úloh na osi aktívni – pasívni, dôjde k tomu až v závere.

V podstate je teda Medvídek rozprávaním o ženách. Muži im často iba nahrávajú, sekundujú, sú tu preto, aby sa mohli rozvinúť dialóg či situácia. Z tohto rámca sa aspoň trochu vymyká Ivan. Príbeh jeho manželstva má vari najvýraznejší potenciál na presah do sféry umenia. Jeho žena otehotnie, no je zrejmé, že dieťa nečaká s ním. Iste, samotná táto situácia nie je nijako originálna, ani výsostne umelecká, no spôsob, akým ju Jarchovský s Hřebejkom traktujú, je celkom zaujímavý. Keď sa Roman a Jiří Ivana pýtajú, či vie o tom, že nie je biologickým otcom detí svojej ženy, odpovie im, že nie je dôležité všetko pochopiť, ale prijať to. V jeho postoji počuť ozvenu myslenia hlavného mužského protagonistu z poviedky Roberta Musila Tonka (v nej Musil rozvíja prakticky totožnú východiskovú situáciu): „Veril jej však len natoľko, že jej už nemohol neveriť a hnevať sa na ňu, ale neveril jej až natoľko, aby zodpovedal pred svojim rozumom za všetky následky, ktoré z toho vyplývali.“

Tak či onak, Medvídkovi možno vyčítať naozaj mnoho. Hádam ešte viac než v Krásce v nesnázích sa tu režisér spolieha na dialógy a obrazová zložka je potlačená. Stáva sa tak iba ilustráciou slov, no sama nemá hodnotu výrazového prostriedku komunikujúceho obsah. Aj opakovanie titulkov oznamujúcich zmenu prostredia (Rím) je celkom zbytočné a informačne prázdne. A skutočnosť, že niektoré obrázky sú celkom pekné, bohužiaľ celkovo príliš filmu nepridáva.

Herecký ansámbel je pomerne nevyrovnaný. Jiří Macháček má pôsobiť takpovediac „mužne“ v podstate len tým, že si nechal na tvári niekoľkodňové strnisko. Scenár mu príliš príležitostí neprihral a tak sa len „zabáva“ prednášaním „vtipných“ replík. Nepredvedie však nič, čo by sme už u neho nevideli. V podstate je to len x-tá variácia dôverne známej kreácie, tu dokonca s trpkou príchuťou akéhosi kŕču. Celkom ako silený úsmev na jeho tvári pred tým, než na nej pristane torta. Osobne ma spočiatku iritovala Tatiana Vilhelmová, hoci si nemyslím, že je zlá herečka. V úvode dosť prehrávala a afekt postavy, ktorý sa snažila vyjadriť, bol skôr afektom jej vlastným. Najlepšie tak vyznieva trio Geislerová – Luknár (v podstate si „vymenili“ roly z Krásky v nesnázích) – Trojan. Ostatní zúčastnení (Fialová, Menzl, Křesadlová) sú iba doplnky, viac nefunkčné než prínosné. Apropo, línia s Romanovými rodičmi (Menzl –Křesdalová) je podľa môjho názoru absolútne zbytočná. Filmu ani príbehu neprinesie zhola nič závažné, snáď s výnimkou celkom výstižnej repliky z úst Romanovho otca: „Náš syn je životný amatér a svojim správaním ruinuje životy dvom ženám.“

Úprimne povedané – Medvídek je po Krásce v nesnázích krokom späť. Áno, je tu badateľná snaha o niečo viac, než len prázdne reči o modernom životnom štýle ľudí po tridsiatke plnom zrád, podvodov, hádok, nedorozumení a viac či menej nezáväzných sexuálnych dobrodružstiev. No úspech sa tentoraz nedostavil. Aspoň nie celkom. Som si istý, že sa nájdu diváci, čo budú veľmi spokojní s tým, čo videli, lebo taký je sám život. Ak však čakáte od umenia vyjadrenie umelcovho názoru či postoja (ideálne jemu vlastným a neopakovateľným spôsobom) a nie len prázdne napodobňovanie skutočnosti, skúste sa poobzerať po niečom inom.

Medvídek (ČR, 2007, 98 min.)
Réžia: Jan Hřebejk. Scenár: Petr Jarchovský. Kamera: Jan Maíř. Hrajú: Aňa Geislerová, Roman Luknár, Jiří Macháček, Táňa Vilhelmová, Ivan Trojan, Nataša Burger, Zuzana Fialová, Klára Issová, Jiří Menzel, Věra Křesadlová