8.0

Filmová recenzia

Francúzsky režisér s alžírsko-rómskymi koreňmi Tony Gatlif nakrútil v roku 1997 lyrický film o “hlúpom gadžovi” Gadžo dilo, ktorý sa v týchto dňoch aj v súvislosti s Filmovým festivalom menšín dostal na plátna našich kín. Intenzívna a pestrá filmová jazda ponúka svojrázny pohľad na “problémové” etnikum...

Príbeh sleduje francúzskeho mladíka menom Stéphane, ktorý sa vyberie z Paríža na rumunský vidiek, aby tam pátral po záhadnej rómskej speváčke menom Nora Luca, ktorej piesne si kedysi s obľubou púšťal jeho mŕtvy otec. Obklopený priam pancierovou jazykovou bariérou sa vytrvalo pokúša nadviazať kontakt s obyvateľmi rómskej osady – a to tak, že medzi nimi žije a pod ochranou miestneho patriarchu Izidora sa “učí” po rómsky. Zároveň má stále na pamäti svoj cieľ – nájsť tvár, ktorá patrí k uhrančivému hlasu z magnetofónovej pásky.

Gadžo dilo je vyvrcholením voľnej Gatlifovej trilógie s rómskou tematikou, do ktorej patria aj filmy Latcho Drom a Mondo (nakrútené v rokoch 1992 a 1994). Podľa vlastných slov tvorcu je mentalite Rómov ťažké porozumieť (on sám napriek svojmu pôvodu v rómskej kultúre nevyrastal) a snímka si ani nerobí nárok na “objektívne” vyobrazenie ich života či životného postoja. Nemožno jej však uprieť nekompromisný zámer vystihnúť “chuť” rómskej kultúry, a z môjho nutne limitovaného nerómskeho pohľadu sa ho aj do značnej miery podarilo naplniť – film vyžaruje veľmi autentickú atmosféru a pôsobí kompaktne a konzistentne.

Pre nás (bielych) slovenských divákov je Gadžo dilo zaujímavý už len tým, že nás v pohodlí kinosály zavedie do prostredia rómskej osady, kam sa v reálnom živote vydá len málokto z nás. V správach vídame z osád na území Slovenska vždy tie isté zábery: zhruba dvadsať sekúnd naplnených špinavými deťmi a rozhorčenou sebaľútosťou dospelých. Pri Gatlifovej snímke získate aspoň tieň predstavy o tom, aké to medzi Rómami je mimo kameru – a už to je sám o sebe slušný výkon.

Ďalším pozoruhodným momentom je, že protagonista snímky prichádza do osady nepredpojatý – tiež niečo, čo by bežný (biely) našinec nezvládol bez problémov. Je totiž jedno, či má predsudok formu nevraživosti alebo mentorovania; skutočne nezaujatým pohľadom na Rómov disponuje podľa mňa v našej spoločnosti málokto – akurát všetci trpíme ilúziou, že práve ten náš pohľad je objektívny. Stéphane takýto problém nemá. Je jednoducho zvedavý a ochotný “s vlkmi vyť”, hoci spočiatku len zdráhavo. Jeho prístup prináša výdatné, sladko-trpké ovocie nielen jemu samému, ale aj filmu ako celku.

O príbehu snímky sa netreba veľa rozpisovať – ako mnohé filmy skúmajúce “obyčajné” veci, nedisponuje dych berúcimi zvratmi a má občas aj pomalšie chvíle (najmä ak sa nenecháte uniesť hudbou). Jeho devízou sú otázky, ktoré kladie, ako aj atmosféra a herecké výkony.

Gadžo dilo patrí medzi filmy s veľkým podielom nehercov. Výsledky bývajú v podobných prípadoch veľmi rôzne, no rómski sekundanti Romaina Durisa a rumunskej herečky Rony Hartner zapadajú do svojich scén veľmi dobre. Gatlif strávil medzi Rómami veľa času a má vyvinuté svoje vlastné metódy na prácu s nimi, čo sa prejavuje už spomenutou silnou autentickosťou prejavu. Ako príklad spomeniem jednu z hlavných postáv filmu – starého Izidora v podaní Izidora Serbana. Jeho teatrálnosť a pátos sa k postave tak hodí, že sa naozaj nedá rozoznať, kde končí herec a začína postava – nedá sa však povedať, že by Serban nehral, práve naopak. Hrá vynikajúco. Z dvojice profesionálov ťahá sympaťák Duris za kratší koniec – z Rony Hartner srší v každej scéne živelnosť a zmyselnosť, ktorá z nej spolu s jej zemitým, ne-éterickým zjavom robí skutočnú hviezdu filmu.

Na záver treba povedať, že Gatlifov portrét rómskej kultúry je nutne zľahka idealizujúci (aj keď zďaleka nelyrizuje tému tak ako povedzme Kusturica). Čím viac Stéphane vstrebáva opojný koktail chaosu a slobody, ktorý ho obklopuje, tým viac sa zorný uhol filmu celkom prirodzene presúva do “rómskej” polohy. Kontext deja sa následne zužuje a mnohé súvislosti sa nedajú naplno rozvinúť – najmä pokiaľ ide o temnejšie, sebadeštruktívnejšie stránky rómskeho temperamentu, a tiež vzťahy s väčšinovým etnikom. Táto “obmedzenosť” však prirodzene vyplýva zo stopáže filmu a tiež z faktu, že nejde o dokument a už vôbec nie o metodickú analýzu.

Gatlif dokonca v záverečnej scéne čestne a pokorne priznáva, že jeho poznanie Rómov má svoje hranice. Záver filmu je preto dosť sympatický a je len ďalšou z vecí, ktoré z tejto drsnej, intímnej klubovej záležitosti robia divácky vďačný film.

Gadjo dilo (Francúzsko, 1997, 100 min.)
Réžia: Tony Gatlif. Scenár: Tony Gatlif, Kits Hilaire, Jacques Maigne. Kamera: Eric Guichard. Hudba: Tony Gatlif. Hrajú: Romain Duris, Rona Hartner, Izidor Serban, Ovidiu Balan, Angela Serban, Aurica Ursan, Florin Moldovan, Dan Astileanu, Valentin Teodosiu