6.0

Filmová recenzia

Jeden z popredných a komerčne najúspešnejších predstaviteľov nastupujúcej generácie českých filmárov prichádza do našich kín s ambicióznou snímkou o „ľuďoch medzi mrakmi.“ Podarí sa mu po vlažnom prijatí kritikou aj divákmi na domácej pôde zabodovať práve u nás?

Keď režisér David Ondříček v druhej polovici deväťdesiatych rokov debutoval drámou Šeptej, okamžite sa zaradil medzi skupinu mladých tvorcov, pokračovateľov českej novej vlny ako Jan Svěrák, Tomáš Vorel či Jan Hřebejk. Prinášajúc nové trendy a pohľady do tamojšieho kinematografického univerza, premostil v roku 2000 schizofrénnu trhlinu medzi skutočnosťou a názorom verejnosti v generačnej výpovedi s názvom Samotáři. Film nielenže obdržal desať nominácií na Českého leva (jednu premenil v zisk ocenenia Jiří Macháček za stvárnenie zhulenca Jakuba), ale získal kladnú odozvu aj od tých, o ktorých pojednával – mladých ľudí, prežívajúcich lásky a rozchody v anonymite veľkomesta.

S odstupom času sa dá hovoriť o kultovej záležitosti, na ktorú v kontexte návštevnosti kín Ondříček úspešne nadviazal čiernou komédiou Jedna ruka netleská. Ani prekonanie polmiliónovej hranice však nezakrylo rozporuplné reakcie divákov z príbehu o dvoch životných smoliaroch, ktorý napísal sám režisér s dvojicou predstaviteľov hlavných rolí. Odvtedy však prešli tri roky a úspešný tvorca v novinke Grandhotel skrotil námet zo života obyčajných ľudí do omnoho prístupnejšej, ale už nie tak trefnej podoby.

Hrdinom príbehu je uzavretý flegmatik Fleischman, pracujúci v libereckom hoteli Ještěd ako údržbár. Má okolo tridsiatky, nikdy neopustil brány rodného mesta a všetok voľný čas venuje svojej najväčšej záľube – meteorológii. Obklopený skupinou ľudí diametrálne odlišných pováh – od bývalého pilota stíhačiek vo vojne, cez recepčného obťažujúceho ženskú časť personálu, až po atraktívnu hlásateľku počasia – stáva sa v rozpore s akýmsi autizmom vlastnej osobnosti, takpovediac náhodne dôležitou súčasťou ich životov. Je zaľúbený do servírky Ilje, tá však prežíva nenaplnenú lásku s čašníkom Patkou a aby toho nebolo dosť, sám čelí nešikovnému flirtovaniu zo strany kolegyne Zuzany. Túžba splniť si detský sen o lete balónom do miest, kde nikdy nebol, zrazu dostáva úplne nový rozmer...

Až zarážajúco dokáže na vnímanie a logiku diváka zapôsobiť Ondříčkov aktuálny filmový počin. Balansujúc kdesi na pomedzí zdravej komédie a tragickej sondy do myšlienkového mikrosveta ľudí, žijúcich frustráciou a obavami z vlastnej prítomnosti, odvádza obdivovaný spasiteľ českého filmu novej generácie polovičný výkon. Pár citovania hodných hlášok (najmä z úst perverzného Jégra) a opakované vtipy (neustály vyhadzov) ešte z Grandhotela komédiu roka nerobia a to isté platí o emocionálne vypätých pasážach, plných podliezavého sentimentu. Práve tie si v každom svojom filmovom políčku pýtajú náš súcit a ospravedlňujú často prvoplánové konanie postáv. Na obranu však treba dodať, že režisér zvolil ideále tempo rozprávania a mierne nevyvážený obsah tejto tragikomédie nezhadzuje ani dĺžka filmu či hluché miesta, ktorých je skromné minimum.

Mnohých potenciálnych divákov taktiež môže odradiť zápletka plná klišé. Uvedomelé diela o outsiderovi, ktorý si prejde množstvom útrap (vykreslených občas dosť nepresvedčivo), aby nakoniec objavil sám seba a prežil tak svoje najväčšie životné dobrodružstvo, tu už boli. Našťastie, český plagiát Forresta Gumpa (ku ktorému má Fleischman v niektorých aspektoch správania sa relatívne blízko) sa nekoná. Práve táto skutočnosť však paradoxne vývoju deja pomáha. Vďaka duševnému a citovému hendikepu hlavnej postavy dostávajú tie ostatné – „normálne“ - tvár rovnako neistých, zmätených a nepochopených jedincov. Rozdiel medzi nimi a Fleischmanom je v tom, že „český Rain Man“ nič neskrýva. Lacná pretvárka je mu cudzia. Navzdory tomu, čo si o ňom myslia kolegovia z hotela, ostáva tým, kým je.

Ku cti snímky rozhodne slúžia herecké výkony a fenomenálna hudba Ondříčkovho dvorného skladateľa Jana P. Muchowa (spolupracoval s ním na všetkých štyroch filmoch). Vizuálna stránka Grandhotela sa často opiera o fantastické zábery na panorámu Liberca a blízkeho okolia, pričom dotvára kolorit už tak dosť pestrej dejovej zložky. Len trošku zamrzí fakt, že absenciu prvkov amatérskej psychológie zo strany režiséra, akou svojho času nahliadal na Annu zo Šeptej alebo „samotára“ Roberta, dnes držiteľ striebornej ceny z filmového festivalu v americkom Houstone, kompenzuje „iba“ perfektnou prácou kamery či vyumelkovaným záverom, ktorým nás chce presvedčiť o tom, že sme videli naozaj skvelý film.

Nebyť režisérovej schopnosti zabiť príšerné gýčovitou scénou poctivo budovaný sled udalostí, mohol byť Grandhotel niečím viac než štandardnou celovečernou alternatívou k hollywoodskej bezduchej produkcii, či posedeniu s kamarátmi pri pive. Takto zostáva nedotiahnutým pokusom dokonale pobaviť a zároveň naplniť intelektuálne potreby bežného človeka, ktorý nájde v tomto prípade väčšiu sebarealizáciu na stránkach rovnomennej knihy z pera scenáristu Jaroslava Rudiša, než v kine.

Grandhotel (ČR, 2006, 100 min.)
Réžia: David Ondříček. Scenár: Jaroslav Rudiš, Pavel Jech. Kamera: Richard Řeřicha. Hudba: Jan P. Muchow. Hrajú: Marek Taclík, Klára Issová, Jaroslav Plesl, Jaromír Dulava, Ladislav Mrkvička, Dita Zábranská, Věra Havelková, Zuzana Stivínová, Tatiana Vilhelmová