TRI FILMOVÉ ZÁŽITKY ROKA PODĽA...

O mnoho poschodí nad nimi je dokonalá Veľká nádhera. Film je vizuálnou hypnózou režiséra Paola Sorrentina, ktorý dokazuje, že talentovaný tvorca vyťaží z filmového média absolútnu podstatu, dokáže spojiť všetky výrazové prostriedky do harmonického umeleckého diela, kde nič nechýba ani neprevyšuje. Sorrentinovi neuniká nič podstatné a aj napriek mozaikovitému rozprávaniu je vyvážený a komplexne zachytáva všetky odtiene života. Každá sekunda ohuruje, nie len obrazom, ale najmä nesmrteľnou láskou k svetu, dokáže byť kritický bez toho aby súdil, či hanobil, miluje bez príkras, odhaľuje ľudskú mizériu, strach aj slabosť, avšak s nádejou a optimizmom. Trúfam si považovať Veľkú nádheru za jeden z najlepších filmov vôbec, preto ju do tohto výberu nezaradím.

Quentin Tarantino sa pri filme Divoký Django (síce veľmi voľne, no predsa) nechal inšpirovať klasickým spagetti westernom Django a uctil si žáner v plnej kráse. Film je príbehom černošského otroka Djanga, ktorému sa ako odmena za protislužbu otvárajú dvere na slobodu a usiluje sa nájsť a vykúpiť z otroctva svoju manželku. Tarantinov film nerozhádže ani zarytých westernových fajnšmekrov, je žánrom samým o sebe, „tarantinovkou“, modernistickým dielom odkazujúcim na minulé filmy, šikovne manipuluje so zaužívaným klišé, s konvenciami hollywoodskej kinematografie (pomsta, osudová silná láska, nepremožiteľní protivníci) pričom siaha len po kvalitnom materiály a zaručene sa vyhýba zradným vodám núkajúcim často prvoplánové riešenia. Recykluje dávno videné, originálne a novátorsky kombinuje nekombinovateľné, no rovnocenné prvky, akými sú napríklad černošská hiphopová kultúra a legendy divokého západu. Oboje pracujú s mýtmi, sú oslavou mužskej sily a Tarantinov Divoký Django vzbudzuje túžbu dokázať nemožné, dosiahnuť svoje šťastie a stať sa hrdinom. Postmodernistické rozprávanie s absolútne bravúrnymi dialógmi, hudbou, dejovými zvratmi a využitím všetkej sily, ktorú film ponúka, to je Tarantinova čerešnička na torte westernového žánru, ale i tvorby samotného autora.

Mladý Kanaďan Xavier Dolan nakrútil v minulom roku tretí film, ktorý je jeho autorským dielom. Realizuje sa scenáristicky i režijne, no na rozdiel od dvoch predchádzajúcich, kritikou cenených filmov, v Laurence Anyways necháva stvárnenie hlavnej mužskej postavy na Melvilovi Poupaudovi, ktorý sa úlohy ujal s najvyšším nasadením, rovnako ako Dolanova osvedčená herečka Suzanne Clément.

Príbeh filmu zobrazuje priebeh dlhoročného vzťahu dvoch milencov, ktorí aj napriek vzájomnej láske čelia závažnému problému, Laurence sa rozhodne zmeniť svoje pohlavie a oslobodiť sa od dlhoročnej pretvárky. Zmena pohlavia predstavuje krok ku dokonalému šťastiu. Dolanovi sa podarilo preniknúť do hĺbky, našiel silný konflikt, ktorý nepôsobí manieristicky (čo je typickým prívlastkom vyjadrujúcim obrazovo-výtvarnú zložku jeho filmov, režisér sa s obľubou zameriava na vintage módu a predmety tak nadobúdajú až fetišistický význam), láska na plátne je autentická, vierohodná a cítiť ju z každého hereckého gesta, pričom ani na moment nevydiera diváka, necháva nás splynúť s emóciami postáv a utopiť sa v ich komplikovaných, čistých citoch. Autor je senzitívny, jeho filmy sú veľmi osobnými výpoveďami. Dolan sa odovzdane obnaží donaha reflektujúc sklamania a rany lásky zažité na vlastnej koži. Perfekcionizmus a barokovo bujará obraznosť kladie dôraz na detaily, kostýmy, tváre, ale i hudbu, to všetko sa mieša v zreteľný a rozpoznateľný autorský štýl. Laurence je neobyčajným príbehom so silnými charaktermi a Dolan omamujúc emocionalitou a výraznou výtvarnou odlišnosťou povyšuje vzťahovú drámu na intenzívne doznievajúci filmový zážitok.

Život Adéle, francúzskeho režiséra Abdellatifa Kechicheho, je novým odtieňom modrej. Modrá je sloboda, modrá je láska, ktorá je zradná a prináša sklamanie, modrá je absolútno citov. Život Adéle je komplexným ľúbostným príbehom, opäť ide o dlhoročný vzťah dvoch žien, zobrazujúc ich životnú lásku, vzájomné formovanie sa a ovplyvňovanie na ceste životom. Na pozadí kontrastných charakterov sa zrkadlia rozdiely v spoločnosti. Život Adéle je analýzou vzťahu, latentne poukazuje na temnú stranu lásky, na vzájomné pojedanie sa, pričom homosexualita je len druhoradým prvkom.

Film ohuruje nie kvôli naturalizmu, s ktorým sa odvážne púšťa popisovať intímne scény, ale najmä vďaka dokonalým hereckým výkonom, na ktorých má nemalú zásluhu perfekcionizmus režiséra. Abdellatif Kechiche a predstaviteľky hlavných postáv, Adéle Exarchopoulos a Léa Seydoux pracujú s obrovským nasadením a z náročných scén doslova cítiť krv a pot. Kamera sa takmer po celý čas dotýka Adéle, prenasleduje ju a odhaľuje na nej, i v nej absolútne všetko, cítiť zamilovanosť, smútok, osamelosť, neskryje pred nami nič. Film si zaslúži uznanie, ktoré sa mu dostáva, nie len pre náročný priebeh natáčania, ale najmä preto, že sa ponárame do svojich útrob a na mieste „nahých“ herečiek vidíme samých seba opojených najväčšou láskou života, spolu s nimi padáme z Olympu a rozbíjame sa na prach, aby sme sa mohli znovu zrodiť, porozumieť sami sebe.