ROZHOVOR S MÁTYÁSOM PRIKLEROM

Chcel si hľadať riešenia v tomto filme alebo iba ukázať ako to je?

Riešenia? Je to o tom, čo sa deje, ako to vidíme. Neviem, sú filmy, kde sa ukážu riešenia?

Sú... 

Tie sa volajú tézovité, nie?

Dobre, takže ostaňme pri tom ukázať ako to je. Má vôbec zmysel uvažovať v kategóriách hraný film/dokumentárny? Dá sa to takto oddeliť? Čo je Ďakujem, dobre? 

Keď takto striktne, tak bez debaty hraný.

A menej striktne, tak, ako to ty vnímaš?

Hraný film je jasný: je napísaný scenár, hrajú tam herci, atď. Tým pádom hraná je rozprávka aj Dogmafilm, tam nie je o čom debatovať. Teraz to väčšinou vnímam tak, že tá debata je skôr o tom, čo je to dokument. Ale to je podľa mňa nekonečná diskusia.
 
Čo je tebe bližšie? Robil si aj dokument, kde sa cítiš viac doma?  

Mňa táto otázka vlastne až tak nezaujíma. Niekto to tak vymyslel, že existujú hrané a dokumentárne filmy. Ale kde je tá hranica... Keď v dokumente niekomu povieš: „Tam si sadni!“, a kameramanovi povieš, aby urobil taký záber a ten potom strihneme na henten záber, je to ešte dokument? 

Nemôže byť kľúčom príbeh? Béla Tarr má v úvode Rodinného kozubu slogan: „Tento príbeh sa nestal postavám v tomto filme, ale sa mohol.“

A je to dokumentárny film? Podľa mňa je to hraný film.

V Ďakujem, dobre ti hrajú známi herci : Attila Mokos – toho si obsadil do svojho Ďalšieho dejstva ešte pred Pokojom v duši...

No jeho do väčšej úlohy obsadil úplne prvý Robo Šveda v Démonoch. Náš film síce mal skorší rok copyrightu ako Démoni, no on s ním už vtedy nakrúcal.

Ale máš tam aj ľudí, ktorí u nás nie sú až takí známi. Takže herec-neherec, zohráva to pre teba nejakú úlohu? Ide ti o typ? Vidíš, kto sa na čo hodí, keď máš nejakú predstavu postavy, nie? Ako si vyberáš človeka?

To závisí od kontextu, od toho, čo všetko má zvládnuť. Napríklad keď si to tak vezmeš, tu je veľa scén, kde je Attila Mokos akýsi „udávač tempa“. Tie scény sa robili tak, že sa pustila situácia a išli sme. Ideš niekam, kde sa má niečo udiať, prídeš tam s kamerou a nakrútiš to. Stano Párnický mal takú definíciu, to ešte k tomu rozdielu medzi dokumentom a hraným filmom. Podľa mňa je to celkom presné, no málokedy sa o tom rozpráva: v hranom filme sa všetko okolo prispôsobí mizanscéne a v dokumente je nejaká mizanscéna a ty sa jej musíš prispôsobiť. Čiže toto je presné, ako to deliť, aj keď nikdy to nie je úplne čisté. My sme sa tento film snažili robiť presne touto „dokumentaristickou“ logikou: niekde je nejaká mizanscéna alebo niekde sa niečo deje a ty to nakrúcaš. A nie že ty hovoríš hercovi, kde je svetlo, kde je značka, kde je mikrofón a či má hrať málo, lebo je v detaile, alebo veľa, lebo je v celku. Keď si zoberieš tú scénu večere, celé tempo tam udáva Attila. To by neherec asi nezvládol. Ale, vieš, ďalšia nekonečná debata potom je, že kto je herec a kto je neherec. Herec je ten, čo sa živí herectvom, ten, čo to vyštudoval...? Každopádne Attila Mokos je jeden z najlepších.

Čiže mizanscéna, ktorej sa ty prispôsobuješ, je „pripravená“, ale scénu si upravuješ, nie?

Nikedy áno, niekedy nie. Nakrúcali sme bez peňazí, takým spôsobom, že chytíš kameru, ideš a nakrútiš, čo sa deje, čo tam vidíš. Scénu si upravujeme, ale všetko bolo reálne. Skutočná krčma, tí ľudia tam vtedy naozaj boli, to neboli komparzisti. Ten starobinec, napríklad, to je úplne autentické, oslava na konci, to je jedna k jednej. Vtedy sa to tam dialo, jedine nášho herca sme tam posadili a to bolo všetko, čo sme my dodali do mizanscény.

Na scenári si pracoval s Markom Leščákom. Do akej miery ste mali napísané dialógy? Improvizovali ste s hercami/nehercami?  Upravovali ste situácie v závislosti od miesta nakrúcania?

Je zaujímavé, že pomer scenár – film bol asi 90 percent, dialógy – film približne tak isto. Myslím jeden obraz, jedna scéna nám vypadla z filmu, ktorá bola v scenári.  Ale do filmu sa dostal jeden obraz, ktorý nebol konkrétne napísaný v scenári. Keď sme titulkovali film, tak som musel prepísať všetko, čo sa v ňom hovorí. Ako základ som si zobral scenár a tam strašne veľa vecí sedelo. Marek má absolútny talent na to, ako autenticky napísať dialóg. Pracovali sme však tak, že sme napríklad niektorým hercom v niektorých situáciách zobrali scenár a zakázali sme im, aby sa učili texty. Samozrejme museli poznať tému a situáciu.

Poznali celý scenár dopredu?

Hlavné postavy áno. Možno Anna Ferenczy (v úlohe starej mamy), ktorá sa do toho dostala na poslednú chvíľu,  poznala iba svoj obraz, na to si nepamätám. Ale Attila, Béla Várady, Xénia Molnár, Zuzana Mauréry, oni to čítali celé pred nakrúcaním.
 
Ako prebiehala spolupráca s Markom? Ty si mal základnú predstavu, s ktorou si prišiel za Markom, a spolu ste to začali rozvíjať, alebo ako to vlastne bolo?

Ja som mal zdrapy papiera popísané občas situáciami, nápadmi, pozorovaniami sveta okolo mňa. Ale nenazýval by som to ani námetom, ani synopsou. Prišlo to celkom prirodzene. S Markom som sa najprv začal kamarátiť, asi pred tromi rokmi, potom som s ním začal spolupracovať, ale nie na filmoch, a potom to už bolo akosi samozrejmé. To, čo vidíš na plátne, sme robili na 100 percent spoločne, z toho pôvodného neostalo takmer nič. Hlavnú príbehovú linku doniesol Marek.
 
Hercov si vyberal sám?

Väčšinu z nich sme  už vybrali pred písaním scenára. Podľa mňa je to dosť divné, že najprv niekto napíše scenár, potom robí kasting, obsadí ten scenár, robí obhliadky... Asi by to malo ísť všetko paralelne. 

Takže už keď píšeš scenár, vidíš hercov...

No to už tak sedíme s Leščákom a hovoríme si: „Mokos príde a povie Mauréry, že...“ Myslím si, že sa to inak nedá.
 
Kameramana ti robil Milan Balog, ktorý je okrem iného aj režisér. Nekecal ti do fachu?

Nie. Milan je režisérom svojich filmov a zároveň aj kameramanom. Takže pokojne ho môžeme považovať za regulárneho kameramana. Zdalo sa mi, že by bolo zaujímavé keby som s ním spolupracoval. Hlavne zo začiatku to bolo zaujímavá spolupráca, keď sme vymýšľali zábery.
 
Ako prebiehalo nakrúcanie, ako ste vymýšľali zábery?

Partizánsky.
 
Čo to znamená?

Že keď nerátam hercov, bolo nás na pľaci maximálne sedem ľudí zo štábu.
 
Ty, kameraman, zvukár...

Produkčná, niekedy ešte jeden zvukár, kostymérka a scénografka v jednej osobe a niekedy asistentka produkcie. Ono to síce vyzerá, že to bolo robené, ako príde, ale zábery filmu boli dopredu premyslené. To je to isté ako so scenárom. Napíšeš dialóg, zabudneš scenár, hercom ho nedáš alebo im ho dáš len na chvíľu. Potom im ho zoberieš a nakoniec je to tak, ako to bolo pôvodne napísané. Ale napríklad v tom starobinci, tam sme si nemali čo pripraviť. Išli sme niekam, kde sme nevedeli, čo nás čaká.  

Keď robíš filmy, myslíš na diváka?

Nie.

Na čo myslíš?

Kam postaviť kameru, kam sa postaví zvukár, aby nebol v zábere, aby prišli herci na čas...

Pre koho robíš film?

No keď na to odpoviem, že pre seba, tak to vyznie strašne arogantne.
 
Podľa mňa tí, čo to hovoria takto, robia tie najlepšie filmy.

Ale áno, ale... Neviem. Tak robíme ho pre seba, lebo ho robíme o tom, čo nás zaujíma a tak, ako sa to páči nám. V konečnom dôsledku to však nerobíme len pre seba, lebo rozmnožujeme DVD a posielame to na festivaly a tam prídu nejakí diváci. Čiže robíme všetko pre to, aby film videlo čo najviac ľudí.

Ale keby ti niekto povedal, že na tvoj film príde o 100 000 divákov viac, keď do hlavnej úlohy obsadíš moderátorku Didianu, tak ju tam asi nedáš, alebo?

Nie. Hlavne mi nikto reálne nevie zaručiť 100 000 divákov, čiže je to hypotetická otázka.
 
Dáš tam Zuzu Mauréry, o ktorej si ty myslíš, že to má zmysel...

Áno.
 
Ideš teraz s filmom do Cannes, kde ho vybrali z 1 600 prihlásených filmov z filmových škôl z celého sveta do sekcie Cinéfondation (spolu s 12 ďalšími). Ak sa ti podarí zohnať producenta na to, aby si to rozpracoval do celovečernej podoby, ako budeš pokračovať? Pridáš ďalšie postavy alebo budeš rozvíjať osudy týchto...? 

Producenta som si už zohnal – to som ja.
 
Tak koproducentov...

Uvidíme, ako sa to podarí povykrývať doma, či to dokážeme vyprodukovať sami.

V každom prípade – čo s tým ďalej?  

Toto je taká zvláštna situácia. Nemám rád, keď niekto robí na nejakom filme a rozpráva o tom, pretože ľudia majú prísť sa naň pozrieť do kina alebo niekam. Tu však všetci vieme, že ide o časť celku: je to jedna zo štyroch hlavných línií. Do istej miery sa to prekrýva. Niečo je v tejto chvíli presnejšie pripravené, niečo je rozpísané, niečo vymyslené, niečo skoro vymyslené... Neviem to teraz detailnejšie povedať a ani nechcem. Ale nefunguje to tak, že týchto hotových 40 minút vsunieme do 120 minút, pretože to sa bavíme o inom filme.
 
Chceš pracovať s tými istými hercami alebo začať úplne odznova?

Oni sa prelínajú, takže s tými istými. 
 
Čo si od Cannes sľubuješ, čo chceš, aby sa tam s filmom stalo? 

Chcem, aby prišlo čo najviac ľudí.

Predsa len, si medzi 13 z 1 600.

Áno, ale druhá vec je, ako hovorí Peter Kerekes, že nie sme na dostihoch. Tu je to veľmi subjektívne a vôbec neviem, akým spôsobom sa to vyberá. A čo si od toho sľubujem, konkrétne? Neviem...