DIVÁCI CHCÚ ŽIŤ, NIE PREMÝŠĽAŤ...

DIVÁCI CHCÚ ŽIŤ, NIE PREMÝŠĽAŤ...

článok



O dianí v súčasnej rumunskej kinematografii vás aspoň v stručnosti informuje článok Rumunská nová vlna?. Počas 3. MFF Cinematik 2008 v Piešťanoch sme sa s Olegom Mutu, kameramanom a producentom medzinárodne mimoriadne úspešného filmu 4 mesiace, 3 týždne a 2 dni (r. Cristian Mungiu, 2007) rozprávali o podmienkach filmovej tvorby v jeho krajine, o zmenách, ktoré nastali po  páde minulého režimu, ale aj o tom, čo bolo najťažšie počas nakrúcania Mungiuvho filmu...

Po roku 2000, keď rumunské filmy začali byť uvádzané v zahraničí, filmová kritika rozprávala o niečom, čo nazývala rumunskou novou vlnou. Myslíte si, že generácia 30 – 40 ročných rumunských režisérov (a filmárov vo všeobecnosti) má dosť spoločných charakteristík na to, aby sa skutočne mohla nazývať vlnou? Predsa len, filmy Puiuho, Mungiuho, Munteauho, Porumboiuho alebo Mitulescuho sú v istom zmysle dosť odlišné...

Všetky tie príbehy sú veľmi blízke obdobiu komunizmu, v určitom momente však tvorcovia prestanú rozprávať o tom období. Zrejme si vravia, že okolo nich sa dejú zaujímavé veci, o ktorých chcú povedať ľuďom. Pre rumunských režisérov je charakteristické, že o nich vypovedajú realistickým spôsobom. Keď sa na to pozriete, celé filmy sú nakrúcané ručnými kamerami, veľmi minimalisticky, bez zložitého svietenia, ticho a jednoducho. Neviem ako dlho potrvá tento trend u rumunských režisérov. Ale podľa nich teraz môžu vyjadriť, čo si myslia o filme, ako vyrozprávať príbeh. Problémom je, že existujú klišé, určité pravidlá, spoločné motívy, ako sa to dá spraviť veľmi klasickým spôsobom. Pravdepodobne toto je ten prípad: diváci sú unudení, je to pre nich príliš očividné. Režiséri si vravia: chcem to povedať po svojom, pretože si myslím, že práve takto vyjadrím, čo cítim. Netuším, ako dlho sa filmy budú nakrúcať takto. To, čo sa stalo v našich životoch, bolo veľmi rýchle, veľmi ťažké, nikto nemal čas stíšiť sa na chvíľku a premýšľať; všetko je uponáhľané. Ale to nie je náš prípad, nemáme radi tento štýl, máme svoje vlastné nápady. A to oceňujem, v tom brownovom pohybe, čo nás obklopuje, chceme byť tichí, lebo sme ľudské bytosti a tie príbehy sú tiež o ľudských bytostiach. Nezáleží na tom, či je to z komunistického obdobia, alebo zo súčasnosti, ľudia sú tí istí, iné je to, čo sa deje okolo nich.   

Diváci chcú žiť, nie premýšľať...

Hovorilo sa, že súčasná mladá generácia filmárov v Rumunsku nemá tradíciu kinematografie, na ktorú by mohla nadväzovať (na rozdiel od Poliakov, Čechov alebo Maďarov). Myslíte si, že filmy prvej dekády 21. storočia môžu vytvoriť určitú tradíciu pre nasledujúce generácie?

Myslím si, že veci sa menia v každom čase. Viete, nemôžem povedať, že to bude 5 rokov, 10 rokov, 20 rokov. Veci sa vždy dejú v tom období, ktoré umožní rozvoj rôznych nápadov. Neskôr môže prísť mix ručných kamier a jázd, záberov zo žeriavov. Pretože teraz sú diváci naučení získať informácie veľmi rýchlo. Z môjho uhla pohľadu nie je dobrý nápad robiť veci tak, ako sa robia teraz. To je iba povrchné, to, čo vidím, nie skutočne to, čo je vo vnútri takých situácii. A pravdepodobne toto je hlavné „hnutie“ v Rumunsku, držať sa toho, čo je vnútri vo vás, nie iba vonku. Neviem, čo sa stane o 5 rokov, 10 rokov. Veci sa stále menia a myslím, že to je normálne. Byť blízko k tomu, čo sa deje vonku, ale aj vnútri, mojim pocitom k tomu, čo ma obklopuje a myšlienkam, ktoré vo vás vyrastajú a nútia vás ľuďom povedať čo cítite.

Súčasná rumunská kinematografia patrí ku kriticky najoceňovanejším národným kinematografiám v Európe (možno na celom svete). Chvály a ocenenia neprestávajú prúdiť do Rumunska. Ako dlho môže byť podľa vás tento stav udržaný a čo môže po ňom nasledovať?

Myslím si, že odpoveď príde z trhu. Keď ľudia budú mať dosť tohto štýlu, povedia: dobre, to stačilo. Chceme vidieť naše nápady, našich ľudí, náš spôsob rozprávania príbehu. Je to ako skutočný trh: keď raz uspokojíte všetkých kupujúcich, nikto už nepotrebuje váš produkt. Zrejme toto sa stane aj rumunskej kinematografii. To je normálny vývoj, progres, veci pokračujú a ďalej sa rozvíjajú.

A čo teda môže byť podľa vás ďalším krokom v rumunskej kinematografii?

Neviem, to je naozaj veľmi ťažké odhadnúť. Rumunsko je momentálne v období prechodu medzi minulým režimom a tým súčasným, veľmi odlišným. Naozaj neviem.

Diváci chcú žiť, nie premýšľať...

Ako vnímajú diváci v Rumunsku vaše filmy? Máte nejaké priame reakcie, napríklad z besied po premietaní filmov, maily od publika?

Úprimne, reakcia bola nie príliš pozitívna. Odpoveď znela: stačilo. Nechceme už rozmýšľať o minulom období, nezáleží na tom, ako je to podané. Mali sme veľmi málo divákov v kinách, iba 100 000 v porovnaní s 20 miliónmi obyvateľov. Chápeme však tých ľudí, nechcú vidieť takéto filmy. Je to zvláštna reakcia. Ale mimo Rumunska to bol obrovský úspech, pretože ľudia nevedia o takýchto pocitoch. Ľudia, čo v tom žijú, sa na to nechcú pozerať.

Zmenil na tom niečo medzinárodný úspech filmu? Prišlo naň viac divákov po tom, čo vyhral Zlatú palmu v Cannes?

To je ťažké takto to povedať. Ľudia chcú žiť normálny život, smiať sa, chcú vidieť zábavné príbehy, nie tento film. Hlavne. Chcú žiť, nie premýšľať.

Myslíte si, že z perspektívy nasledujúcich 10 – 20 rokov, pre súčasnú mladú generáciu, ktorá si vlastne nepamätá minulý režim, pre ľudí narodených okolo rokov 1985 – 1987, by mohli byť tieto filmy, nakrútené odlišným spôsobom (predsa len, je veľký rozdiel medzi 12:08 na východ od Bukurešti, čo je dosť satirický a zábavný film a vaším filmom – 4 mesiace, 3 týždne a 2 dni) spôsobom, ako sa úprimne vyrovnať s tým, čo sa dialo v ich krajine pred 20 rokmi?

Určite áno. Väčšina režisérov sa obracia k vlastným skúsenostiam, k tomu, čo nechali za sebou, čo cítia. Zrejme aj mladá generácia v prechode cíti, že má príbehy, ktoré chce vyrozprávať ľuďom. Nezáleží na tom, či sú o období komunizmu, alebo nie, skôr možno príbehy zo súčasnosti, o tom, čo sa deje teraz. Budú ich chcieť nakrútiť, neviem síce ako, ale... Váš film rozpráva o vás, o tom, čo si myslíte, čo cítite. Ak má mladý režisér čo povedať, urobí to.

Keďže ste aj producentom, ako vnímate vstup Rumunska do Európskej únie? Čo to môže spraviť s ekonomickou situáciou rumunskej kinematografie?

Je zložité jednoznačne povedať, či je to dobré, alebo nie. Problémom v Rumunsku je, že nemáme vybudovanú infraštruktúru. Máme produkčné spoločnosti, máme dobrých režisérov. Problematická je napríklad distribúcia: nemáme dosť kín, nemáme ľudí, čo by sa vedeli postarať o takéto projekty. Distribuovali sme náš film sami. Distribučné spoločnosti nám neponúkli nič, čo by sme si nevedeli spraviť sami. Povedali sme si: dobre, urobme to po svojom. Bude to jednoduchšie. Teraz s peniazmi z Európskej únie, je asi ten správny čas, aby sme vybudovali infraštruktúru. Je naozaj dôležité, aby sa tam dostali správni ľudia, ktorí poznajú biznis, vedia, ako získať ďalšie peniaze, a aby sa diváci vrátili do kín. Nie je to jednoduché, no snažíme sa. 

Diváci chcú žiť, nie premýšľať...

Keď som včera opäť videl 4 mesiace, 3 týždne a 2 dni, bol som znovu fascinovaný tým, ako sú jednotlivé zábery veľmi presne navrhnuté, zrežírované a usporiadané vo veľmi špecifickom rytme, no napriek tomu forma nepriťahuje priveľa pozornosti na seba, dôraz je tu kladený na veľmi silný príbeh. Čo bolo pre vás a pre pána Mungiuho pôvodným impulzom, nakrútiť ten film práve takto, v istom zmysle asketickým spôsobom?

Predtým som nakrútil Smrť pána Lazarescu veľmi dokumentárnym štýlom. Kamera akoby bola ďalšou postavou v scéne. Cristianovi som hovoril: skúsme to spraviť inak. Mám rád širokouhlé formy, pretože nám pomáhajú získať mnoho informácií z veľmi malých priestorov. Prvý impulz pri nakrúcaní bol: robme dlhé zábery, chcem robiť dlhé zábery, uvidíme, ako to pôjde. Pred samotným nakrúcaním sme veľa skúšali, každý deň ráno. Nacvičili sme choreografiu hercov, a potom sme pridali kameru, aby sme videli, kam ju máme umiestniť, keď chceme pokryť celú akciu. Takto sme nakrúcali 1 – 2 scény denne, teda 6 – 7 minút filmu, čo je dosť. Snažili sme sa pripraviť veľmi dobre, až kým sme si nepovedali, že máme to, čo chceme. V celom filme som použil iba dve širokouhlé šošovky, 20 mm a 24 mm. A zároveň sme veľmi veľa improvizovali. Niekedy sa nám repliky postáv nezdali príliš dobré, také ako boli napísané, a herci vraveli: nepáči sa mi táto veta, zmeňme to. Stále sme sa snažili hľadať presne to, čo chceme.

Ktorá scéna sa nakrúcala najťažšie?

Nočná scéna, kde sledujeme hrdinku v bloku domov. Iba tento jeden záber sme nakrútili počas troch dní. Bolo to ťažké, pretože za mnou boli moji asistenti, zvukár s mikrofónom, cesta herečky bola veľmi dlhá, kamera bola veľmi ťažká, mala 30 kilogramov... Spravili sme asi dve klapky, dali sme si pauzu, pozreli sa na to a snažili sa zistiť, čo v tom nefunguje. Nakoniec sme to spravili na tretiu klapku.

Aké sú výhody a na druhej strane obmedzenia producenta a kameramana v súčasnej rumunskej kinematografii? Je pre vás výhodné pracovať na filme na oboch postoch?

Pre náš projekt je lepšie pracovať takto, keď sme s Cristianom zároveň producentmi nášho filmu. Pretože niekedy, keď nemáte dosť peňazí, ale viete, že potrebujete túto scénu, alebo toto zariadenie, tak do toho jednoducho vložíte vlastné peniaze, aby ste dostali, čo potrebujete, a potom uvidíte, možno sa vám peniaze vrátia počas postprodukcie. Keď máte iných producentov, je veľmi ťažké vysvetliť im: potrebujeme toto vybavenie, pretože stále vravia, že nemajú peniaze. To je dôvod produkovať si sám svoj projekt, veriť tomu, čo chcete povedať, čo chcete nakrútiť. Nemusíte vysvetľovať ďalším producentom, čo je pre vás užitočné, to sú vždy veľmi náročné debaty. Z tohto dôvodu sme si založili vlastnú produkčnú spoločnosť. S Cristianom sme od roku 2001 nakrútili niekoľko krátkych filmov, a tieto problémy sme mali s producentmi neustále. Preto sme si po 3 – 4 filmoch povedali: stačilo, a začali sme pracovať v dobrých podmienkach. A funguje to, aj keď to nie je také jednoduché. Zvyčajne obaja pripravujeme film, to sme robili aj pri 4, 3, 2, no počas nakrúcania máme výkonného producenta a my už iba rozmýšľame o našej tvorbe, o našich nápadoch.

Last, but not least: čo by ste najviac želali rumunskej kinematografii?

Aby mala viac filmov. Je to veľmi dôležité, aj keď nie také jednoduché. Je veľmi zložité získať peniaze na filmy, distribuovať ich. Ale zároveň dobré filmy.

Ďakujeme za rozhovor. 


autor Michal Michalovič 18.9.2008
Meno:
ODOSLAŤ
:)

Žáner: Dráma
Minutáż˝: 113 min
Krajina: Rumunsko
Rok výroby: 2007
Homepage www

Premiéra: 25.1. 2008
Premiéra SK: 11.9. 2008
0 z 10
0 z 10
FILMOVÉ PREMIÉRY
NAJČÍTANEŠIE
|DUNA: ČASŤ DRUHÁ
1
hodnotenie 9/10
|OHNIVÁ OBLOHA
0
hodnotenie 7/10
|DARKLAND: NÁVRAT
0
hodnotenie 4/10
|DOKONALÉ DNI
0
hodnotenie 9/10
|ŠTYRIA MALÍ DOSPELÍ
0
hodnotenie 7/10
|MILUJE MA, NEMILUJE MA
0
hodnotenie 6/10
|MAMACRUZ
0
hodnotenie 7/10
|IRON CLAW
0
hodnotenie 7/10
|NA CESTE S MAMOU
0
hodnotenie 8/10
FILMOVÉ NOVINKY
REBRÍČEK SK
01 |
návšt. 50476
02 |
návšt. 11232
03 |
návšt. 6387
04 |
návšt. 5029
05 |
návšt. 4829
06 |
návšt. 3812
07 |
návšt. 4039
08 |
návšt. 2951
09 |
návšt. 1913
10 |
návšt. 1868
REBRÍČEK US
01 |
$82,0 mil.
02 |
$7,4 mil.
03 |
$3,9 mil.
04 |
$3,2 mil.
05 |
$3,2 mil.
06 |
$2,5 mil.
07 |
$2,1 mil.
08 |
$1,7 mil.
09 |
$1,4 mil.
10 |
$1,1 mil.
SOCIÁLNE SIETE
KOMENTÁRE
Kinema.sk - filmy, seriály

sector logo
network
ISSN 1336-4197. Všetky práva vyhradené. (c) 2024 SECTOR Online Entertainment / Kinema s.r.o.