MESTO TIEŇOV NIE JE CSI: BRATISLAVA

Divácke ohlasy sú podľa niektorých internetových fór celkom pozitívne. Čo sú podľa teba hlavné tromfy Mesta tieňov v porovnaní so všetkými C.S.I. a podobnými seriálmi?

Nerád porovnávam a nemyslím, že MT treba porovnávať. Rozpočtom nie sme ani na úrovni honoráru hlavného predstaviteľa C.S.I., takže čo môžeme porovnávať. Aj u nás realizátorov bol iný zámer. Ja ani kameraman Martin Žiaran nie sme veľkými fanúšikmi C.S.I., priznali sme sa, že pri tom obaja zaspávame. Neviem sa odosobniť od tlaku štruktúry, akú západné seriály majú. Tlaku temporytmu, ktorý musia mať. Mnohým pravidlám, ktoré musia splniť, aby naplnili očakávania aj toho najprimitívnejšieho diváka, schopného strácať pozornosť pri rozvitom súvetí. Ja mam radšej filmovejší anglický Prime suspect, ktorý ma vždy bavil omnoho viac. Americká dramaturgia je viac zviazaná presnou formou, ktorú berie divák často za základ a pravidlo, ako má vyzerať žáner. Ja mám rád filmy a veci, ktoré prekračujú žánre, porušujú ich. Tak sme sa aj pozerali na tento seriál s kameramanom. Boli sme viac ovplyvnení filmami ako seriálmi, viac sme chceli zachovať plnosť myšlienky, aj keď seriálové mantinely mnoho ráz nepustili. Myslím si však, že sa nám podaril seriál, kde každá časť bude trochu iná. Každú tému som sa aspoň ja snažil podať aj inými formálnymi prostriedkami, nájsť jej vlastný jazyk. Vznikli tak mierne posuny v žánri a to ma na tom aj najviac bavilo. Dúfam, že to ocení aj divák. Nie je to bežný prostriedok, ale v minulosti to bolo povedzme príznačné presne pre spomínaného Majora Zemana.

Minulý rok si debutoval filmom pre kiná, máš za sebou Najväčšie kriminálne prípady Slovenska, pracuješ na Čubírkovej... V čom spočívajú pre teba hlavné rozdiely medzi televíznou réžiou a tou pre kiná? Cítiš sa niekde viac doma, lepšie?

Neviem, réžia je len jedna... a ja som k tomu začal pri divadle, keď som chcel vedieť, ako sa vedie herec a ako s nim komunikovať... Od začiatku som však chcel robiť fikciu, či už filmovú alebo televíznu. Tá filmová má väčšie kúzlo, je perfekcionistickejšia a jej forma nie je limitovaná ničím. Môžeš takmer všetko, ak nato zoženieš peniaze. Vo filme je skutočná sloboda, ak ťa nedeterminuje producent a divácky ohlas. Divák buď príde, alebo nie. Televízia má svoje mantinely v tom, že musí mať diváka a tak robíš niečo, kde sloboda tvorcu je limitovaná tým, že to musí divák pozerať, a tým pádom sa mu to musí páčiť. Film v kine môže vyvolať aj antipatie, čo nikdy nie je zle. Je to väčšie pole slobody, ak sa nedáš ušliapať internetovými diskusiami, kde ti kážu „ľudia čo ti tykajú“ ako máš nakrúcať; akademikmi a teoretikmi požadujúcich divácky, festivalový či akýkoľvek iný film, ktorý by tu mal vzniknúť a ktorý „niekto“ potrebuje. Za ktorý sa nemusia hanbiť a podobne. Ja viem, že toto mi bolo a bude stále cudzie a ak budem robiť film do kina, stále si pozriem svoje obľúbené Resnaisove Vlani v Marienbade a poviem, že mu porozumelo asi len toľko ľudí, že nimi zaplníš azda aj malú telocvičňu na základnej škole. A toľko divákov celkom stačí na to, aby si sa s nimi podelil o nejakú svoju úprimnú myšlienku.