NÁVRATY: SEDÍM NA KONÁRI A ...

NÁVRATY: SEDÍM NA KONÁRI A ...

článok



Film režiséra Juraja Jakubiska pochádza z roku 1989. Jakubisko po svojej snímke Postav dom, zasaď strom (1979), nakrútenej podľa predlohy Mikuláša Kováča, nemohol nakrúcať súčasné témy. Sedím na konári a je mi dobre sa odohráva po skončení druhej svetovej vojny, pričom v rámci rozprávania pokračuje k obdobiu kultu osobnosti a budovania socializmu v povojnových rokoch. Prináša príbeh dvoch postáv Pepeho a Prengela, ktorých zvedie dokopy - dalo by sa povedať - náhoda. Už v úvodných scénach filmu sa naladíme na špecifickú poetiku Jakubiskovho rozprávania, ktorá nás prevedie celým príbehom našich "hrdinov". Chaotická atmosféra tesne po skončení vojny rámcuje dej na jeho počiatku. Záver už nemá presné historické určenie, hoci nachádzame viacero indícií, ktoré nás odkazujú na konkrétnu dobu (napr. scéna, keď poštár Krištofík prinesie správu o Stalinovej smrti, či vypustenie sovietskej družice sputnik). Do určitej miery sa dá povedať, že historický rámec je do filmu votkaný z nanútenia od vyššej moci. Aj keď nachádzame pojítka s dobovou skutočnosťou, pre samotný príbeh je ich význam marginalizovaný. Marginalizácia prebieha priamo vo filmovom čase, keď vstupné premisy príbehu sú podmienené určitou situáciou, avšak čím ďalej tým viac sa z nej vytrácajú. Do popredia sa dostávajú témy univerzálnejšie, do určitej miery dokonca všeobecne platné.

Základné rozvrhnutie postáv môže do určitej miery evokovať Jakubiskove  skoršie filmy. Vzťah Pepeho a Prengela by sa dal pripodobniť k bratskému vzťahu Juraja a Andreja z režisérovho debutu Kristove roky, pozbaveného rodinného rozmeru. Pepe je komediant, človek s neistou budúcnosťou, cestujúci z miesta na miesto a, podľa jeho vlastných slov: "Děcko, rodina, to neni nic pro mě, Prengelko. Já žiju pro změnu. Život, to je pohyb." 2 Podobne, Juraj v Kristových rokoch je postavou, ktorá nemá život vybudovaných na pevných základoch. Na druhej strane, Prengel mal životnú istotu, avšak, ako sa dozvedáme, iba iluzívnu, keďže o rodinu a domov prišiel. A opäť, Jurajov brat Andrej z režisérovej snímky z roku 1967, rovnako príde o jednu zo svojich istôt v momente, keď ho opustí manželka. Podobnosť môžeme sledovať aj s dielom Vtáčkovia, siroty a blázni (1969). V momente, keď sa na scéne objavuje Ester, pôvodne tandem hlavných postáv sa rozrastá na trojuholník, čím sa výrazne približujeme k rozvrhnutiu postáv v spomínanom filme. "Tretí raz sa rovnaký sujetový pôdorys stane kostrou filmu Lepšie je byť zdravý a bohatý ako chudobný a chorý (1992). Jakubisko nazval tieto tri filmy 'trilógiou o slobode a šťastí'." 3

Návraty: Sedím na konári a ...

Hľadanie šťastia sa v prípade Sedím na konári a je mi dobre začína vari v momente, keď Prengel zoberie Pepeho do svojej rodnej dediny. Šťastie z konca vojny a z možnosti nového života je však okamžite narušené. Hneď po príchode totiž zistí tragickú správu: jeho rodina bola počas vojny vyvraždená a ich dom vypálený. Navštívia spolu najbližšie mesto, kde ich zatknú za šmelinu. Na stanici Prengel stretne učiteľa Korneta, ktorý bol počas vojny partizánom a teraz je funkcionárom. Po jeho zásahu voči ich výsluchu (pravdepodobne následovanom trestom) sa vrátia do Prengelovej dediny. Usadia sa v dome bývalého pekára s úmyslom živiť sa pečením chleba (Pepe to aspoň prisľúbi Kornetovi). Nič však nebude také idylické, ako vyzerá. Šťastie a sloboda sú v tomto filme prezentované nejednoznačne, polemicky, miestami ironicky.

Je zaujímavé sledovať, ako Jakubisko s Paštékom rozvíjajú osudy svojich postáv, a tým aj jednotlivé dejové motívy. Autori scenára Prengelovi zoberú rodinu, avšak ponechajú mu aspoň Pepeho, aby sa mal s kým pretĺkať životom. Otázka hľadania vlastnej identity v neľahkých časoch je tak sústredená do vedľajších postáv učiteľa Korneta a nadšenej Želmíry, postupujúcej smerom nahor vo funkcionárskej hierarchii. Prengel a Pepe si tak môžu vytvoriť vlastný svet, do ktorého ochotne, dokonca s radosťou nechajú vstúpiť ženu, ktorá je skôr ilúziou uväznenou v ľudskom tele, než reálnou existenciou. Dá sa povedať, že si ju sami "vyfabulujú", nehľadiac pritom na pravdivosť "fabuly" jej pôvodu. Až neskôr sa dozvedia, že  nie je v skutočnosti tým, za koho ju pokladali: v tom momente je tento fakt už pre nich irelevantný. Nazvú si ju Ester, a po jej skutočnom mene nepátrajú ani keď je odhalená mylnosť ich domnienky. Dokonca, dcéru, ktorú porodí, nazvú Ester, čím akoby "zakonzervovali" jej existenciu do reality.

Do v určitej miere autonómneho sveta postáv zasahujú udalosti zo sveta vonkajšieho sporadicky, no o to zásadnejšie (smrť Ester, udanie Pepeho a Prengela a podobne). Jakubisko a Paštéka prostredníctvom týchto momentov kladú otázku, či je možné nájsť plnosť šťastia a slobody bez ohľadu na vonkajšiu skutočnosť, konkrétne v transformujúcej sa spoločnosti. Odpoveď je implikovaná už názvom snímky. Na strom postupne vyliezajú jednotlivé postavy. Stáva sa úkrytom, synonymom bezpečia, aspoň vo väčšine prípadov.4 "Koruna stromu vo filme funguje ako bezpečné miesto poskytujúce azyl v kritických momentoch. Naproti tomu to, čo je dole, je vždy vystavené nebezpečenstvu. V priestore dole číhali nevybuchnuté míny, na obyvateľov útočili banderovci, komunisti zatvárali svojich spoluobčanov, skrátka v tomto priestore mala svoju domovskú príslušnosť hrubá sila, ktorá neočakávane drvila, lámala, trieštila, ohýbala všetko, čo sa jej dostalo do cesty." 5 Aj v závere snímky nachádzame potvrdenie takto vyjadreného autorského postoja. V posledných záberoch sa kamera postupne vzďaluje od Pepeho, Prengela a "malej" Ester, ktorí sedia na konári a je im dobre. 

Návraty: Sedím na konári a ...

Rámec príbehu je teda, ako sme videli, realistický. Podmienené je to aj jeho historickým zasadením, avšak aj prácou Jakubiska a Paštéku pri výstavbe jednotlivých dejových motívov a charakterov. Napriek tomu vo filme môžeme sledovať niekoľko scén, odkazaujúcich k magickému realizmu známemu z režisérových predchádzajúcich diel. "Asociatívno-imaginatívny spôsob rozprávania z konca šestdesiatych rokov sa vytratil. ... 'surreálne' prvky sa v prvom rade objavujú v realite, nie v konštrukcii 'surreálnej' reality." 6 "Surreálne" motívy sú teda ukotvené v realite (napr. moment, keď sa "starý bicykel premení na poklad" 7), avšak nachádzame aj inú podobu. Ako príklad použime konkrétnu scénu, keď Pepe halucinuje (ako sa následne sám pristihne a prizná Prengelovi), vidí po štvornožky liezť nahú Ester. Kompozícia záberu je iba mierne odlišná od reálnych záberov, preto si ako diváci až spolu s Pepem uvedomíme, že ide o halucináciu. Kamera Laca Krausa sa v tomto prípade podieľa na neurčitosti hraníc medzi realitou a víziou. Podobný postup, kedy kompozícia záberu sa podieľa na zjemnení línií reality a "surreality", nachádzame v Uhrovej Panne zázračnici, ktorá sa v dejinách slovenskej kinematografie hlási najdôslednejšie k odkazu surrealizmu.

Film bol po svojom uvedení pozitívne prijatý zo strany kritikov a publicistov. V dobových recenziách nenachádzame príliš negatívnych ohlasov. Skôr drobných kritických pripomienok, ktoré sa viažu k jednotlivým častiam diela, nie k celku. Napríklad Martin Ciel vyčíta filmu, že sa vyhýba témam ako napríklad zobrazenie väzenských pomerov v päťdesiatych rokoch (vieme, že Pepe s Prengelom sa do väzenia dostanú, avšak naozaj nie je zobrazená konkrétna situácia – poznámka autora). Formuluje kritickú pripomienku: "Doba a peripetie vývinu spoločenskej situácie odrazu (po príchode Ester – poznámka autora) slúžia len ako ilustrácia. Často efektná, ale predsa len ilustrácia." 8 Je pravda, že autori sa nepúšťajú do kritických hodnotení spoločenskej či politickej situácie. Avšak vari z dôvodu, ktorí sme sa snažili pomenovať vyššie: konkrétny rámec ustupuje univerzálnejším, všeobecnejším motívom príbehu. Na margo formálnej stránky sa tiež neozývajú negatívne hlasy. Skôr naopak. Jan Jaroš konštatuje, že "Na sugestivním výsledku se podílel nejen Jakubiskův spoluscénárista Jozef Paštéka, ale také kameraman Laco Kraus a hudební skladatel Jiří Bulis." 9 Vo viacerých recenziách však nachádzame negatívnu reakciu na herecký výkon Markéty Hrubešovej v úlohe Ester, pričom jej mužskí kolegovia sú hodnotení veľmi priaznivo (v hodnotení vyniká najmä výkon Boleslava Polívku, avšak aj Ondřej Pavelka je prijímaný pozitívne). Hrubešová bola podľa recenzentov nešťastnou voľbou. Môžeme konštatovať, že aj keď Hrubešová nepodala vo filme škandalózne zlý výkon, ten sa stráca v kontexte prejavov Polívku a Pavelku. Utrpela tým do určitej miery postava, ktorá stratila čosi so svojej tajomnosti, najmä v tých scénách, kde sa práve tento atribút mal prejaviť najvýraznejšie. Ak by sme ju porovnali s postavou Anabelly – Panny zázračnice, vyznieva Hrubešová v pomyselnom súboji s Jolantou Umeckou ako porazená. 10 

Slogan filmu hovorí, že Sedím na konári a je mi dobre Juraja Jakubiska je "Feéria o zlate, smrti a láske bez milovania". Je zároveň autorskou kinematografickou výpoveďou o šťastí a slobode v živote človeka. "...ani nie je dôležité, že divák nevie kde, v akom mestečku či lokalite sa príbeh odohráva. Dostáva tak všeobecnejšiu platnosť, mohol sa stať hocikde, aj v inej rkajine, veď vojna poznačila ľudí na celom svete. Ale život a radosť víťazí. V tom je film Juraja Jakubiska a Jozefa Paštéku výsostne humánny, optimistický. Je posolstvom, priam návodom, ako vždy hľadať v sebe dobro a zodpovednosť." 11 Myšlienku obsiahnutú v autorkinom citáte môžeme zaviesť ešte ďalej. Aj keď je časopriestorové umiestnenie príbehu jednou z tém filmu, nie je jedinou. Jakubisko s Paštékom hovoria aj o témach, ktoré boria hranice v istom zmysle determinujúceho obdobia. Viackrát nám to pripomína jedna z postáv filmu – Pepe, citovaním známeho hesla sloboda, rovnosť, bratstvo. Práve táto "nadstavba" robí z filmu dielo, ktoré nie je striktne viazané na dobu svojho vzniku, avšak jeho výpoveď, resp. niektoré jej roviny, sú platné aj dnes. Doba sa síce zmenila, ostal nám však pôsobivý a hodnotný umelecký artefakt. Aj to je jedna z pozoruhodností Jakubiskovho a Paštékovho počinu.

Text vznikol ako seminárna práca VŠMU

Citácie a poznámky

1 Pozri: V. Macek – J. Paštéková, Dejiny slovenskej kinematografie. Osveta, Martin, 1997. s. 354
2 Citát z filmu Sedím na konári a je mi dobre
3 V. Macek – J. Paštéková, Dejiny slovenskej kinematografie. Osveta, Martin, 1997. s. 418
4 Malá Ester sa nedokáže ani na strome ubrániť svojim prenasledovateľom a putuje do detského domova.
5 P. Michalovič – V. Zuska, Juraj Jakubisko. Slovenský filmový ústav, Bratislava, 2005. s. 132
6 V. Macek – J. Paštéková, Dejiny slovenskej kinematografie. Osveta, Martin, 1997. s. 418
7 V. Macek – J. Paštéková, c. d. s. 418
8 Marin Ciel, Ľud, 25. 8. 1989, s.6
9 Jan Jaroš,Zemědělské noviny, 17. 8. 1989, s.2
10 Odvážim sa tvrdiť, že medzi týmito postavami sa dá najsť toľko paralel, aby komparácia nebola nezmyselná. Obe sú mladé, príťažlivé ženy, poznačené tragickou vojnovou skúsenosťou, obe opantávajú city a mysle mladých mužov, túžia po smrti a podobne.
11 Jarmila Andrejčáková, Roľnícke noviny, 8. 6. 1989, s.5


autor Michal Michalovič 24.4.2006
Meno:
ODOSLAŤ
:)
REBRÍČEK SK
01 |
návšt. 6379
02 |
návšt. 3868
03 |
návšt. 3865
04 |
návšt. 3518
05 |
návšt. 2098
06 |
návšt. 1798
07 |
návšt. 2057
08 |
návšt. 1557
09 |
návšt. 764
10 |
návšt. 551
REBRÍČEK US
01 |
$80,0 mil.
02 |
$16,0 mil.
03 |
$11,0 mil.
04 |
$10,0 mil.
05 |
$3,3 mil.
06 |
$2,4 mil.
07 |
$2,2 mil.
08 |
$1,9 mil.
09 |
$1,5 mil.
10 |
$1,4 mil.
SOCIÁLNE SIETE
KOMENTÁRE
Kinema.sk - filmy, seriály

sector logo
network
ISSN 1336-4197. Všetky práva vyhradené. (c) 2024 SECTOR Online Entertainment / Kinema s.r.o.