KINEMA A PRAVDA VO VIRTUÁLNOM SVETE

Kinematografia je umelý výtvor človeka. Funguje na báze určitých noriem, pravidiel, systémov, ktoré sú vytvorené. Nevznikli sami od seba, ale boli vytvorené. Sú produktom. Preto aj kinematografia ako celok je produktom. Čo však o nej môžeme povedať objektívne? Aká je objektívna pravda v prípade kinematografie? Jediné nevyvrátiteľné tvrdenie, ktoré môžeme z nášho pohľadu o kinematografii vysloviť, znie: "Kinematografia existuje." Jej existenciu nemôžeme poprieť, nemôžeme tvrdiť, že neexistuje. Všetko ostatné, čo sa jej týka, sa už dá spochybniť, relativizovať. Tvrdenie "Kinematografia existuje" sa tak stáva jedinou objektívnou pravdou: všetky jej špecifiká, vlastnosti, atribúty, charakter, to všetko už nespadá do oblasti objektívnej pravdy. Pre túto kategóriu pracujme s termínom "objektivizovaná pravda".

V dejinách kinematografie sledujeme určitý vývoj. Od jej počiatkov sa ustálili určité princípy a pravidlá na to, aby sa vytvoril nejaký systém. Na to, aby sa kinematografia zjednodušila (a skomplikovala zároveň). Tieto pravidlá a princípy sú dnes kritériami na "objektívne" posudzovanie kvalít filmu, na vynášanie "objektívnych súdov" a "objektívnych právd". Stretávame sa však so základným paradoxom: oni sami totiž nie sú objektívne. Ako umelý výtvor výsostne subjektívnej bytosti, človeka, sú samozrejme aj oni subjektívne. Prebieha pri nich niečo, čo by sme mohli nazvať procesom objektivizácie.

Určité kinematografické postupy a techniky sa stávajú kánonmi, vzorcami, preberajú ich noví tvorcovia. Tieto postupy sa samozrejmé stále modifikujú, vyvíjajú, nie sú rovnaké od počiatkov dejín kinematografie po dnešný deň (čo len potvrdzuje ich subjektívnosť). Stávajú sa objektivizovanými, stále však nie objektívnymi. Nie sú totiž objektívne pravdivé vo svojej podstate. Čím väčšie množstvo tvorcov a divákov ich prijme, tým viac sú "objektívne" (my už však vieme, že sú iba objektivizované, že skrz podstatu kinematografie ako umelého ľudského výtvoru objektívne byť nemôžu). Takýmto uvažovaním sa teda dostávame k základnej diferencii medzi pravdou "objektívnou" a pravdou "objektivizovanou": objektívna pravda je iba existencia daného objektu, ktorým sa zaoberáme (v našom prípade kinematografia). Objektivizujúca pravda pozostáva zo všetkých špecifík pravdy objektívnej.
 
Keď teda máme takto definované dve kategórie pravdy, pozrime sa na poslednú kategóriu, ktorá nám ešte ostáva. Doteraz sme hovorili iba o vzťahu objektu (jeho existencie a charakteru) a pravdy. Vytvorme však trojčlenný vzťah, k predchádzajúcim prvkom pridajme ešte jeden: subjekt. Subjektom sme v prípade kinematografie my, diváci. Aký je teda náš vzťah k predchádzajúcim dvom elementom? Odpoveď je v podstate veľmi prostá, aj keď nič nie je samozrejme také jednoduché, ako to na prvý pohľad vyzerá. Tou odpoveďou je: "subjektívny". Hovorí sa, že keď je v kinosále 100 ľudí, tak každý z nich sleduje iný film. Z nášho pohľadu sa toto tvrdenie javí pravdivým. Jedinou skutočnosťou, na ktorej sa 100 ľudí zhodne je, že dané dielo naozaj existuje.

Existencia daného je diela je jedinou objektívnou pravdou. Všetko, čo ľudia o filme povedia nad rámec potvrdenia jeho existencie, je akousi pridanou hodnotou. Keď sa napríklad 95 ľudí zhodne na tom, že film je farebný, dostávame objektivizujúcu pravdu (tá však stále nie je objektívnou). "Farebný film" je totižto iba ideou. Reálne sám o sebe neexistuje. Je špecifikom daného filmu, ale nie je podstatou jeho existencie. Zároveň je to opäť umelý výtvor človeka. Ako samotný proces, ktorý sa v určitom momente v kinematografii objavil, rovnako aj termín označujúci tento proces. Obidve zložky jednej veci sa sú však stále iba jednou z charakteristík, ktoré však nie sú objektívne overiteľné a dokázateľné. Pojem "farebný film" je vytvorený na základe určitej dohody medzi ľuďmi, ktorí stáli pri vzniku toho procesu, rovnako ako samotný proces. Pojem farebný film je iba ideou, ktorá existuje v rámci objektu filmu. Je teda objektom v objekte, existencia v existencii. Jej pravdivosť už však objektívna nie je, stáva sa objektivizujúcou, alebo subjektívnou. Keď 95 divákov po pozretí filmu tvrdí, že videli farebný film, táto informácia je objektivizujúca: film je s 95 percentnou pravdepodobnosťou skutočne farebný a nie čiernobiely. Stále však máme 5 divákov, ktorí tvrdia, že videli film čiernobiely. Tento fakt je spôsobený subjektívnosťou, špecifickosťou subjektu: 5 divákov v sále môže byť farboslepých. 

Na základe subjektivity svojej existencie (farboslepoty) tvrdia, že videli film čiernobiely. Majú svoju, subjektívnu pravdu. Nakoľko im 95 ľudí v kinosále tvrdí, že film bol farebný, prijmú túto skutočnosť ako "objektívny" fakt, hoci oni ho vnímali diametrálne odlišne. V skutočnosti je tento fakt iba objektivizujúci. Miera objektivizácie pritom spočíva v tom, aké množstvo ľudí sa zhodne na danej veci. Stále však hovoríme iba o objektivizácii. Ak sa 100 ľudí v kinosále zhodne na tom, že videlo farebný film, to ešte stále neznamená, že tento fakt je objektívny práve vďaka tomu, že pojem "farebný film" nie je objektívny sám o sebe.

Na dokumentovanie našich teórií v praxi použime konkrétne príklady. Použime pritom recenziu na film Slnečný štát. Skutočnosť, že o filme bola napísaná recenzia zahŕňa v sebe 2 objektívne pravdy: existuje film a existuje recenzia. Všetko ostatné, čo čítame v texte, je už pravdou iba objektivizujúcou, alebo subjektívnou. Každé ďalšie tvrdenie spadá do kategórie pridaných hodnôt k existencii filmu ako objektu. Nič, čo je v recenzii napísané, nie je objektívnou pravdou. Subjekt, čitateľ tohto textu zaujíma k nemu určitý postoj, objektivizujúci, alebo subjektívny. Na základe toho sa rozhodne ísť alebo neisť do kina. Utvorí si svoju pravdu o diele na základe znalosti objektivizujúceho aparátu kinematografického systému a na základe svojich vlastných špecifík, svojej subjektivity. Rovnako ako som to ja spravil v recenzii.

Ako profesionál zaoberajúci sa filmovou teóriou mám určitú sumu znalostí o objektivizujúcom aparáte kinematografie. Na základe nich by som mal mať "objektívnejší" prístup k filmu ako divák, ktorý tento aparát nepozná v takej miere. Napriek tomu som stále subjektívnym subjektom, ktorý vo vzťahu k objektu zaujíma výsostne subjektívny a individuálny postoj. Ako profesionál by som sa mal snažiť o čo najväčšiu mieru objektivizácie, keďže svojim pôsobením ovplyvňujem ľudí. Prezentáciou svojho subjektívno-objektivizujúceho vnímania diela rozhodujem o tom, či divák do kina pôjde, alebo nie. Nikdy sa mi však nepodarí priblížiť k objektívnej pravde v charakteristike daného diela. Veď ako sa predsa môžem priblížiť k niečomu, čo neexistuje?

Vo virtuálnom priestore serveru kinema.sk, konkrétne v mojom článku o Slnečnom štáte teda objektívne pravdy nájdete len 2: to, že film existuje a to, že recenzia existuje. Nič ostatné, čo je v texte napísané, nie je (a nikdy byť nemôže) objektívne. Je to sumár mojich subjektívno-objektivizujúcich postrehov vo vzťahu k objektívnej existencii filmu. Otázkou pre vás je, do akej miery považujete text za subjektívny, do akej miery objektívny. Tak ako ja nespochybním existenciu filmu Slnečný štát, tak vy nespochybníte existenciu mojej recenzie. Ako zmýšľajúci subjekt by ste voči nej mali sami pred sebou zaujať nejaké stanovisko, ktoré vám pomôže pri rozhodovaní. Môžete ju odmietnuť ako o bohapustý "blábol" s nedostatočne vyargumentovanými objektivizujúcimi pravdami postavený na mojom čisto subjektívnom vnímaní objektu, ktoré vás (pochopiteľne) vôbec nemusí zaujímať. Alebo v nej nájdete pre seba dostatočnú mieru objektivizácie na to, aby ste sa vydali do kina.

Záverom zrelativizujem aj tento text. Ako subjekt nemôžete spochybniť jeho objektívnu existenciu. Či spochybníte jeho špecifiká, je čisto na vás. Objektívnu pravdu v ňom nenájdete. Nájdete v ňom moju subjektívnu pravdu podmienenú mojou vlastnou subjektivitou. Ale ja som vás varoval...

Seminárna práca VŠMU - Filmovej a televíznej fakulty