SLOVENSKÝ FILM 2003

Slovenský filmový ústav, Slovenský filmový zväz a Slovenská filmová a televízna akadémia sa aj tento rok dohodli a spoločne zorganizovali prehliadku pod názvom Slovenský film 2003. Od 10. do 14. novembra sa návštevníci Filmového klubu ic.sk oboznámia s tvorbou uplynulého roka, ktorá má prívlastok naša národná. Ak sa teraz uškŕňate a myslíte si, že organizátori ani nemajú čo premietnuť, mýlite sa. Uvidíme tu 35 snímok, z toho 8 celovečerných a ostatné krátkometrážne dokumenty, či animované snímky. Medzi celovečernými napríklad dva tituly, ktoré ešte na Slovensku nemali oficiálnu premiéru - Kráľ zlodejov a Kerekesov naozaj dobrý dokument 66 sezón. Väčšina celovečerných hraných filmov je samozrejme koprodukčných. Avšak predstavitelia všetkých troch spomínaných filmárskych inštitúcií zhodne tvrdia - slovenskému filmu sa blýska na lepšie časy. Prispieva k tomu aj zmena legislatívy. Práve teraz je v parlamente zákon, vládou už odsúhlasený, ktorý má k lepšiemu zmeniť systém financovania kinematografie. Aj o zmenách, ale najmä o prehliadke Slovenský film som sa porozprávala s predsedom Slovenského filmového zväzu Štefanom Vraštiakom a s prezidentkou Slovenskej filmovej a televíznej akadémie Zuzanou Gindl-Tatárovou.

Najprv so Štefanom Vraštiakom.

Celovečerných hraných filmov premietnete iba osem,  ostatné snímky sú teda najmä také, ktoré vznikli na pôde Vysokej školy múzických umení?

Pokiaľ ide o tú časť krátkometrážnu, teda filmy dokumentárne a animované, uvádzame ich 27. Všetky boli nakrútenú buď vlani alebo toho roku a majú byť spestrením hranej tvorby. Ide o dokumenty ako je Omo- cesta do praveku, alebo Tatry mystérium, sú to však aj vážne filmy, napríklad Hej Slováci, či Parkan na brehu Dunaja. Samozrejme nemôže chýbať Pôvod sveta alebo Dnes mám prvé randevú- filmy Vysokej školy múzických umení.... S radosťou teda konštatujem, že hoci sa všeobecne občas objavia názory, že slovenská kinematografia neexistuje, tak toho roku do kolonky filmov nakrútených na Slovensku pribudne až deväť celovečerných filmov. Z toho je päť s väčšinovým finančným podielom slovenským a štyri s menšinovým, teda sú to koprodukcie hlavne s českou kinematografiou. To je o hranej tvorbe. Pokiaľ ide o krátkometrážnu, aj tu vznikajú celovečerné filmy a som rád, že v poslednom období pribúda takzvaných hodinoviek, už to nie je len desať - pätnásť minútový film, ktorý iba načrie nejaký problém, ale pri tých päťdesiatich, či šesťdesiatich minútach ho rozoberie v celej šírke. Filmy sa na Slovensku teda nakrúcajú stále, hoci za veľmi ťažkých podmienok, financií je málo, ale pokiaľ existujú tvorcovia - fanatici, ako je pán Hučko, autor snímky Parkan na brehu Dunaja, ktorý je autorom námetu, scenára, režisérom, kameramanom a strihačom, máme nádej.

Niektoré filmy, ktoré vznikli na Slovensku minulý, prípadne predminulý rok získali aj významné ocenenia. Uvidíme ich aj na tejto prehliadke?

Samozrejme. Film Omo - cesta do praveku má na svojom konte vyše desať medzinárodných cien a film Tatry mystérium tiež už získal prvé ocenenie, aj keď zatiaľ iba na Slovensku. Pán Barabáš je síce filmový samouk, avšak náš najreprezentatívnejší tvorca filmov, ktorý obchádza všetky kontinenty. Až polovica z tých 27 filmov krátkometrážnej tvorby dostala ocenenia, prevažne na domácich festivaloch, ale niektoré aj v zahraničí.

Z celovečerných filmov, ktoré na festivale uvidíme je väčšina koprodukčných. Napríklad aj na Oscara je za Slovensko nominovaný Kráľ zlodejov a tam je tá slovenská účasť pomerne mizivá. Myslíte si, že to je zatiaľ jediná možnosť pre slovenský film, vznikať v rámci koprodukcií?

Nedá sa to takto všeobecne povedať, lebo si myslím, že ide o náhodu. O prihlásení na Oscara rozhoduje skupina ľudí. Možno tridsať odborníkov takto skrátka rozhodlo, napriek tomu, že je to na polemiku. Kráľ zlodejov skutočne nie je ani v slovenčine a slovenské reálie sú tam minimálne. Ale ja si myslím, že aj film, ktorý nebude mať zahraničného koprodukčného partnera, ale bude na slovenskú, možno i všednú tému, má šancu dostať sa aj do súťaže o Oscara. Veď keď sa pozrieme do nedávnej minulosti, väčšinou tam boli také filmy, napríklad Kruté radosti. Som presvedčený, že aj film čisto slovenský má šancu súťažiť o Oscara.

Podobnú otázku som položila aj prezidentke Slovenskej filmovej a televíznej akadémie, Zuzane Gindl -Tatárovej.

Vy ste spomínali, že teraz nastáva zlomové obdobie pre slovenský film, svitá mu vraj na lepšie časy.. V každom prípade, väčšina celovečerných filmov, ktoré sa budú premietať na prehliadke Slovenský film, vznikla v koprodukcii. Je to v tejto chvíli jediná cesta pre našu kinematografiu?

Ja si nemyslím, že je to nejaké špecifikum slovenského filmu. Väčšina veľkých európskych  produkcií sa dnes spája, pretože tak ako život je čoraz drahší, je to aj vo filme. Dať dohromady potrebný kapitál nie je jednoduché, nemôže to totiž v plnej miere saturovať štát a nemôžeme to saturovať iba vstupom jedného producentského subjektu. Je to celosvetový trend. My sme naopak ale radi, že slovenská kinematografia - hoci aj do minoritných - koprodukcií vstupuje, pretože to nie sú len tvorcovia ako režisér, kameraman, scenárista, prípadne herec. Sú to aj ľudia ako kostyméri, osvetľovači, jednoducho tá profesionalita, ktorá tu musí pretrvať. Ja som veľmi rada, že sa tu dlhé roky robili napríklad služby zahraničným produkciám, pretože tie pomohli prežiť tomuto podhubiu slovenského audiovizuálneho umenia, slovenskej kinematografie a iba preto máme dnes možnosť začínať nakrúcať aj hrané filmy.

Na prehliadke Slovenský film uvidíme 35 filmov. Asi mnohých prekvapí, že na Slovensku minulý rok vzniklo až toľko filmov...

To, že vznikajú, je z časti aj zásluhou systémových krokov, ktoré Ministerstvo kultúry a vláda tejto republiky počas posledných rokov urobili. Ale to, že o slovenských filmoch nie je počuť, že spätná väzba ako keby nevznikala, je vecou celého audiovizuálneho prostredia. Tým myslím napríklad distribúciu. Samozrejme aj verejnoprávnu televíziu, ktorá by takéto filmy uvádzať mala, lenže nerobí tak. A pracuje sa na ďalších systémových krokoch, ako vytvoriť domáci priestor pre slovenskú kinematografiu. Lenže nie je to len v distribúcii. Je to aj v ľuďoch, či máme alebo nemáme to naše domáce radi. Povedzme oproti takému Maďarsku, Česku, kde ľudia skutočne masovo na filmy vlastnej proveniencie chodia, je náš postoj k vlastnej tvorbe trochu posmešný. Ja si myslím, že treba urobiť aj niečo v tomto zmysle, mali by sme si uvedomiť, že naša krajina vstupuje do oveľa širšieho spoločenstva a pokiaľ chce prežiť, musí si za svojim stáť.

Možno aspoň trochu optimisticky znie to, že minulý, tretí ročník festivalu Slovenský film zaznamenal mimoriadny úspech, záujem o filmy bol veľmi veľký a optimistická ste boli aj vy, keď ste vraveli, že nám vyrastá nová generácia mladých nadaných tvorcov. Vieme, že predtým napríklad absolventi Vysokej školy múzických umení sa po skončení školy nevenovali tvorbe, filmu... Znamená to, že sa to v súčasnosti mení?

Nielenže sa to mení, ale svojim spôsobom sa tvorbe venujú kontinuálne. Veď si zoberte veľké svetové mená režisérov, aj oni odskakujú do reklamy aby ich živila a potom majú dosť priestoru, aby mohli povedzme dva roky svojho života venovať vzniku celovečerného diela. Nevidím to spojenie reklamy a skutočnej tvorby filmov ako choré alebo skazonosné. Sú ľudia, ktorí kontinuálne pokračujú v nakrúcaní svojich celovečerných filmov, ako je napríklad Marko Škop, Robert Kirchhoff, Jaro Vojtek a predovšetkým Peter Kerekes, absolvent našej školy, ktorý zaznamenal už množstvo medzinárodných úspechov a na tejto prehliadke prezentuje svoj prvý celovečerný dokument. Jednoducho tie filmy žijú, sú odmeňované a pokiaľ sú uznávané medzinárodne, mohli by sme ich konečne uznať aj my sami, doma.